MLYNICKÉ SOLISKO s adrenalínom
28.09.2014
Dnes je ten deň, kedy sa znovu chystáme uskutočniť spontánne vzniknutý plán tatranského lezenia. Je ráno, batohy zbalené, vyrážam po nočnej službe zo záchranky od kolegov na stanicu Vrútky. S priateľom sa stretávame vo vlaku, kde je chudák naložený aj mojím spacákom s karimatkou. Vcucnem sa dajak do kúpe a už šteboceme o konečne dopriatom relaxe. Vlak trochu meškal, my samozrejme, máme čas, zubačka má ísť o 19 minút. Preto nechápem, prečo nám pri okienku pani v Štrbe hovorí, aby sme utekali..jasné, potom nám to došlo. Pištík si omylom pozrel svoj lístoček o riadok nižšie.. :D A ja, že si stihnem dačo zožrať...:D
Bežíme, obaja naložení lanami, sedačkou, no proste vercajgom na lezenie, našimi extra himalájskymi ťažkými topánkami so spacákmi a neviem čím všetkým po schodoch, nič príjemné, akoby ste čakali šestorčatá..stíhame a usmievame sa na seba. Jasné, vždy keď ide Dobrucký a Gašiaková, nastane pohroma – búrka pri slnečnom počasí, náhle vzniknutá nezvyčajná udalosť, paradoxné nestíhačky..však čo čakáme, keď sme každý využitý voľný deň zapráskaní v horách..zastávka Štrbské pleso: všade hmla, viditeľnosť na 10 metrov. Vchádzame do reštaurácie FURKOTKA, kde sa ideme najesť, nezvyčajne. Dnešný deň sme sa rozhodli, že úplne zrelaxujeme a zajtra budeme liezť. Inokedy nám stačí zmoknutý rožok s loveckou salámou a spučená fitka a jedáleň kdesi pod stromom na orosenej tráve. No svoje zadnosti si teraz zložíme na drevené lavice a neskôr do mäkkých kresiel. Nádherné prostredie, dobré jedlo, výzdoba z dreva..tu sa budeme vracať. Vyzbrojení s plnými žalúdkami vyrážame. Priateľovi stlačím ruku, nech zastane a naznačím, aby mlčal. Ukazujem na hladinu. Hmla sa stále drží, splýva s vyparujúcou sa hladinou plesa, po ktorom sa preháňajú malé vlnky. Úžasné TICHO. Usmeje sa na mňa bez slov, rovnako cíti pulz prírody..sme doma v Tatrách.
Cestou na chatu pod Soliskom počujeme, ako niekto zreve kdesi z oblohy. Ďalší kamikadze si to namieril tvárou dolu k zemi, nie úplne – na veži realizujú bungeeejumping. Obloha sa rozohmlieva a naše tatranské končiare sa vystierajú zo spánku. Jój, ako ste mi chýbali! Predbiehame turistov s ťažkými ruksakmi, no nemôžeme sa chváliť, keďže máme natrénované z pretekov po Fatrách aj po Tatrách. Zložíme si veci na chatu, vítajú nás traja chatári. Vidia, že sme si vybrali miesto v kúte, mne to bolo jedno, jednak je plná chata a na druhej strane som sa chcela čo najskôr odbremeniť. Objednávame si pivo a čaj pre mňa. Chatári vtipkujú, že podávajú iba s rumom. Ja sa neviem vykoktať, čo vlastne chcem, lebo už od dverí ma chytil záchvat smiechu, už neviem z čoho :D. Aj oni sú v dobrej nálade. No dobre 2 čaje s rumom mám v tele, keďže dnes môžem alkohol. Trochu sa bojím, čo na to dýchanie, keďže moc nepijem a už vôbec nie tvrdé a keďže som mala alergickú reakciu z medoviny pred 2 rokmi, ktorá to všetko dorantala a po tvrdom alkohole sa nemôžem rozdýchať..našťastie rum bol zriedený v čaji a môj strach poľavil. Napapali sme sa fajnovo a pri odovzdávaní riadu ku okienku nám dali 2 čaje s rumom chatári ako grátis, tak sa s nimi dávame do reči, pýtajú sa podrobnosti, kde ideme liezť a akú cestu, či ideme prespať..po 5 minútach ich prosíme, či si nemôžeme nachvíľu zložiť batohy u nich v kuchyni, s radosťou vyhovejú našim požiadavkám. Ideme si s ľahkosťou vybehnúť na Predné Solisko. Nohy kráčajú sami od seba, niekedy aj pobehneme, ako sme zvyknutí do kopcov. Vyšli sme to celkom rýchlo, sme na vrchole pri drevenom kríži. Pozerám na náš zajtrajší cieľ, no vyzerá pekne, tak bielo. Super viditeľnosť zase, nič nevidno.. :D Aspoň nebudem stresovať, čo ma čaká. Pobehujeme na vrchole ako blázni dookola s endorfínmi, šťastní, že cítime znovu tú slobodu, pokoj..nadychujem sa čerstvého vzduchu. V meste som už bola týždeň a pol bez oddychu. Zavriem oči a vychutnávam si, ako sa mi vetrík pohráva s vlasmi, ovieva tvár, počúvam vlastný tlkot srdca. Večerné slnko prekuklo cez biele chuchvalce a vrhá lúče pod Kriváň do Furkotskej doliny, usmievam sa..človek cíti a počuje pieseň hôr. Dopĺňam energiu z týchto pocitov a mierime naspäť. Zbiehavame naspäť k chate, posilnení šťastím až nadšením. Na chate si dávam minerálku a čaj, ale bez rumu, potrebujeme doplniť tekutiny a byť svieži na zajtra. Uvažovali sme nocľah v spacákoch pred chatou, ale je mokro, tak si ustielame v jedálni, upratali nám stoly. Zložíme sa na zem, prebaľujeme batožinu a vykladáme veci, ktoré necháme na chate. Pár krát sa ideme ešte pozrieť na západ slnka pred chatou. Rýchlo sa stmieva aj hodiny utekajú. Všetko stíchlo, ľudia sa vrhli do perín na poschodia. My ostávame v kútiku jedálne na zemi, na karimátkách, zvyknutí na takéto podmienky. Je to krajšie a záživnejšie ako každý deň rozmaznane ležať v mäkkej postieľke. Dobrú noc!!
05:30 vstávame. Vykrádame sa z chaty, musíme trošku nasilu otvoriť dvere – až nás ľaklo, že sú zamknuté.. :D Zbiehame po zjazdovkách na žltú turistickú značku. Východ slnka sa nám zjavuje cestou. Kráti sa nám trasa, už sme pri vodopáde Skok. Jeden chalan nás obehol a šiel suťoviskom na Patriu, zaujímavé. Nad vodopádom zbadáme náš cieľ – Mlynické Solisko, cesta: Pilier 116! 2 minútová pauza a škriabeme sa hore cez kosodreviny, balvany, suťovisko..nástupy nie sú zadarmo. Z môjho prekonávania strachu niečo bude. :D Pištík už sedí pod nástupom, ja som zmizla 15 m vľavo, tak traverzujem k nemu, ááá. Dôjdem k nemu s vyplazeným jazykom a skladám batoh, konečne. Výhľad pekný, pozerá sa na nás aj pár turistov zdola, či nám nešibe, tadiaľ cesta nevedie..nie pre turistov :) .. Papáme niečo, vybalíme bagetu, odhryzneme z nej a vzápätí obaja vypľujeme – no horšiu bagetu som nemala..ako zvyknem značkovať svoje cesty v Tatrách vývrhovým objemom zo žalúdka, tak dnes sa to nekoná..iba mi nechutí jesť. Pozerám na začiatok cesty: platňa so zárezom a odtiaľ by mal ísť traverz doprava a po ňom zas mierne doľava. Ľahký prelez je prvý 1,5 meter. Pištík sa už obúva, navlieka, chystáme vysielačky, obe laná, prilbičky..Pusa a púšťame sa do toho!!
Pištík je v 2 metroch a už má problém, malo by to byť za 4. NO! Hneď lokre na začiatku, jeden ako jablko spadne 1m odo mňa, fu. Rozhodol sa ísť na to – obe nohy na rozpor, chyty spoďáky (sakra) a čapce dohora, štýl a lá žaba. Môj výraz v tvári sa podobá príznakom NMCP (cievnej príhody). Nasleduje lezenie na sokolíka, celkom sa trápi aj ho dosť vytrasie, čo nie je dobre. Chytám pevnejšie lano očakávajúc pád, no nestane sa. Chválim ho, povzbudzujem do lezenia. Hovorí mi, že vpravo je to na nič a ide rovno, nachádza starú šlingňu , tak aj tam zavesí expresku. Narovnáva sa to do kolmej stienky v tvare L – zakladá friend a mizne sa hranou. Chvíľu nič a zrazu vo vysielačke: mám štand! YES!! a teraz je rad na mne – posledná šanca rozhodnúť sa. Pištík chystá štand a moje istenie, ja sa rozhodnem ísť. Hlásim zrušené, pripravujem sa, kontrolujem obe laná, vymieňame formulky leziem – istím a leziem prvé metre. Je zhruba 9:20.
Tak ako on, mám problémy 2 metre nad zemou. Fasa, jeden kameň mi skoro ostal v ruke, trhlo ma. Chytám spodný chyt a chcem ísť na rozpor, nedá sa..dám sa do pôvodnej stojacej polohy..skúšam škriabaco- naťahujúce štýly ešte 7 minút. Chvíľami by to aj šlo, ale ľavá ruka ma nedrží ( tŕpnutie po traume z bicykla) a nie som rambo a neurobím taký zhyb, aby som sa dotiahla k pravému chytu, 2cm došľaka. Chytá ma nervozita, uvedomujem si, ako sa Pištík hore trápi, pretože má musí držať, chcem kričať a aj to urobím. SAKRAAAAA!!!! Pištík sa ma pýta, či som OK, ale vie, že bojujem a prekonávam sa..na rozdiel od predošlého lezenia, kedy som búchala do skaly niekoľkokrát, keď sa vám to nedarí preliezť a už neviete, čo máte robiť, tak som teraz urobila niečo nezvyčajné: dala som bozk na skalu. Samú ma to prekvapilo..asi prešlo nejaké puto, alebo sa moja duša spojila so skalnými kapilárami a začala som z technikou bez trasu. Chytila som spoďák, nohy na rozpor a s vykríknutím som sa dotiahla na vytúžený chyt, chvalabohu. Stupy nie bohvieaké – hranka úzka 0,8cm. :D Akrobatika jak hovado, ďalšie metre tiež neboli zadarmo, jedna noha pod druhú a davaj na sokola. Dostávam sa do kolmej pasáže, Pištík je udivený, že lano sa posúva. Hore sa dostávam s nohami na trenie, po dlhom boji sedím na štande. Nevládzem, psychicky aj fyzicky ma to vyčerpalo, to nie je štvorka!! A to sme vyliezli iba 30 metrov! Nestrácame však čas a Pištík nalieza do 2 dĺžky, druholezec si môže oddýchnuť. Nevidím, čo bude nasledovať, ale malo by to byť za 3. Prekvapilo ma, že Pištík hovorí štand a aj ma vidí. Zrazu mi len zachrčí vo vysielačke, boháča, teraz nie!! Všetko sa kazí vtedy, keď to najmenej čakáte! Našťastie sa počujeme a tak leziem – 1m ťažšie, potom sa prehupnem a konečne vidím to, čo som chcela, ľahšie pasáže. Leziem rýchlo a som hneď pri priateľovi, musel tam zatĺcť skobu, inak sa nedalo, dobre drží, takže náš život je na skobe, super – taký divný pocit, ale nechcem ho rozoberať.. :D Pištík valí do ďalšej dĺžky, strmé trávy so snehom, mokrou hlinou, kosodrevinou, skalnými zárezmi – všakovaká. Plných 60m natiahol. Leziem za ním, vedľa nás sú ďalší lezci, no na inej ceste, 70m od nás doprava a vyššie. Sústreďujem sa na lezenie, trávy sú nepríjemné, šmýka sa, lezečky mi premokajú, chytám chumáč trávy a verím, že vydrží moju záťaž – vydržal. Nasleduje prelez cez šupinaté skalné platne mierne doprava, nikomu neprajem taký pocit neistoty, 2 dĺžka bola krásna, táto tretia je záživná. Dostávam sa pod miestom s kosodrevinou, musím dať nohu do nej. To bude zaujímavé, neviete, kde má korene, ako je hlboko. Pred ňou preliezem dva skalné balvany, medzi ktorými je obrovská diera – treba spraviť väčší krok a pretancovať. Zadržím dych a seknem sa v nepríjemnom postavení, zachovávam chladnú hlavu a zázrakom to preleziem, aj tú kosodrevinu. Teraz doľava, oj, lano ide zvonku a ja mám liezť zvnútra, odcvakávam ďalšie expresky a vyťahujem pozakladané friendy a čoky. Zrazu urobí lano hup. Pištíkovi hovorím, nech moc neťahá, lebo ma odhodí do skalného bloku, od ktorého poletím tak 8 metrov doľava a nadol. Myšlienka krásna, ale nechcená. Snažím sa ju odstrániť z hlavy a stúpam bez dychu. Lano sa mi podarí prehodiť k sebe a vydýchnem si..posledné metre si musím vytrpieť, znovu sokol a potom rozpätie nôh, uf. So zamrnčaním vyleziem nahor a skrývam sa do skalnej jaskynky ako sova. Tie výšky pôsobia na moju psychiku parádne, no darí sa mi to prekonávať. Pocity strachu a neistoty sa pomaly vytrácajú a pár miest leziem s nadšením a pokojom, precízne. Teší ma to, že konečne sálam vnútorný pokoj a môžem si to vychutnávať, blažené pocity. 4 dĺžka rôznorodá, Pištík to krásne vylezie a zas idem za ním. Činnosti sa stále opakujú povoľ - štand – zruš – zrušené – leziem – istím – dober. Som 3 metre nad štandom, keď sa mi zasekne ľavá noha do skalnej štrbiny. TO NIE!! Po dvoch minútach hlásim snúbencovi, že sa mi zasekla noha a nedá sa vybrať. Najprv ticho, potom sa ozve, že mám ešte skúsiť. Nadýchnem sa a uvažujem. Nejde ani dodola, do bokov, ani trhnutím. Zliezam o 50cm, uvoľňujem lezečku a s ťažkosťami ju vyzujem, ešteže tak. S radosťou oznamujem, že leziem, znovu sa obúvam a vyrážam. Ako sa mi perfektne lezie, strach opadol a ja sa vcítim do naskytnutej tatranskej krásy lezenia. Flóra je tu na každom rohu. Dostávam sa do čisto kvalitnej skalnej pasáže. Idem však doprava, prekladám nohami, lano je doľava, zase. Pozerám na to skalné brucho, idem doľava, doprava, doľava. No nič, idem nejako hore, kúsok nadleziem a posúvam sa doľava po bruchu dosť exponovane – nechápem vlastnú myseľ a nechávam ju v opojení, usmievam sa v nebezpečnom úseku a s istotou si vyberám najmenší stup a druhú nohu na trenie. Prsty študujú zárez, prikladám prsty k sebe a zamknem ich palcom. To sa mi páči, konečne leziem technicky, nie ako kripeľ! Od radosti leziem rýchlo, premyslene, nepučím sa trasľavo k stene. 5 – 6 dĺžka je rýchlo prelezená Pištíkom, dobre sme sa rozliezli. Vychutnávam si tieto pasáže, traverzíky doprava, začínam láskať stenu, jemne sa zachytím na chyte – vyzerám ako skalnofil :D ale každý, kto má vzťah k horám a má takéto koníčky to pochopí. Niekto miluje ovládač od televízora....s úsmevom pozerám priateľovi do očí, netreba slová. Pijeme čaj a dávame si kúsok keksov, konečne sedíme, síce na mokrej tráve a snehu, ale pod sebou máme batohy. 7 dĺžka - Pištík lezie krásne, traverz doprava a cez rozbité poschodia nahor a po platni transverzálne. Po nahlásení štand leziem za ním, po vybratí 2 čoku sa dívam na laná..červené pokračuje rovno predo mnou, modré sa voľne pohojdáva vpravo celkom ďaleko. No, však červené mi hlási líniu, tak modré si nevšímam. Dochádzam k platni bez viditeľných stupov či chytov..A TOTO si ako preliezol?! Pištík mi rádiokomunikačne hlási približný postup. Tak to idem otestovať. Jedna noha doľava a druhá na trenie, na ruky plytké misky a musím sa pohybovať doprava. Jajaaaj. Pohybujem sa ako po tenkom ľade, cítim sa ako kamzík. V tejto časti som mala apnoe. Ešte nejak vybrať čok a je to, po krvavých 5m som pri priateľovi. Mali by sme sa už priblížiť k vrcholu, však už iba 1 dĺžka, max. dve - ale píšu 8. Na 6 dĺžke sme boli už nervóznejší, pretože tento kopček je dosť rozsiahly a majestátny – kontrolujem výšku s protiľahlými štítmi. No, na štande strácam pokojnú myseľ a slzy sa mi tlačia do očí. Sucho preglgnem a potlačím to, sme unavení, lezečky sa šmýkajú. Pištík sa púšťa do „poslednej“ dĺžky, trápi sa tam, celkom dlho mu to trvá preliezť. Pár krát sa pýtam, ako to tam vyzerá. Malo to byť za 4, 4+. Najťažšie zas na koniec..odtiaľ že vraj 150m na vrchol pešo. No priateľ hlási, že celkom vzdušné, začiatok sa dá....potom sa už len ozve zhora: „Zlato, nechcem ťa sklamať, ale to nevyzerá na jednu dĺžku na vrchol, stred v tejto dĺžke je exponovaný, musíš bojovať a prajem ti veľa šťastia........“ Asi by som sa zrútila, keby mi niekto niečo takéto povedal inokedy, alebo čo..roztrasená od zimy iba odpoviem: OK..zavriem oči a poviem si, teraz sa snaž, dokážem to..dostávam sa k prvej exponovanej pasáži strmo doprava, friend alebo čok, ale asi tam bol čok založený, už neviem, drží ako krokodíl svoju obeť. Keď sa už rozhodnem, že serem na to, nechávam ťa tu! - pohol sa..zrazu sa niečo vo mne zlomilo, bola som nervózna, ale liezlo sa mi dobre. No teraz ma prehovoril malý čokík, akoby hovoril – nenechávaj ma tu! Čistá psychiatria! :D :D :D :D Nenechám ťa tu, nebudeš tu mrznúť. Rozprávam sa z čokom, kde som sa to dopracovala ?!!! :D Leziem ďalej a priznávam, že tak fantasticky sa mi ešte neliezlo. Čím ťažšie, tým premyslenejšie. Také polohy, štýly, kroky som na skalách ešte nepreviedla. Som šťastná, že sa mi darí a myslím pri lezení, čo, kde a ako. Friend vľavo, lano vpravo. Strmá platňa a mokré trávy – vyberte si. Vyberám si aj, aj - pravá noha na platňu, ľavá na pohyblivé blato. Akonáhle sa vzpieram, aby som sa posunula vyššie, pravá noha sa neudrží na trenie a ja ostávam na rukách, inštinkt mi urýchlene posunul ľavú nohu vyššie a hodila som sa telom dopredu. Sakra, nohy vo vzduchu a ja ležím 1/3 tela na polici. Ďalší divný pocit, musím sa z toho vykresať. Pohybujem sa ako tuleň, zachytím sa batohom o skalu. Vyrovnám sa a nasleduje môj prvý štýl lezenia – plazenie horizontálne po exponovanej platni.. :D Konečne mám priestor postaviť sa, traverz je dlhý asi 7 metrov, stúpam do kosodreviny, popritom vyberám čok, podo mnou hlbina. Nevšímam si ju a obliezam hranu. Som za ňou, juchúú. :) Snažím sa liezť rýchlo a počujem Pištíka, ako hovorí: TY si UŽ TUU?! Rozmýšľam, že so strachom sa nedá liezť a hádžem ho bokom, v tejto dĺžke som ho vôbec necítila. Zopakoval sa štýl ako na začiatku: spoďák a nohy na rozpor. Pohyblivý, zablatený chumáč trávy nepridá na morálke. Neviem sa z toho dostať a trasľavo zakričím, ja to nedokážem! No vzápätí sa mi stane to, čo do smrti nepochopím. Sama sebe som si odpovedala: ALE DOKÁŽEŠ!! Povedala som to takým tónom, že som sa zľakla. Akoby vo mne niekto žil a v núdzi sa zobudil. To ma akosi nakoplo, odkiaľ sa to vo mne berie, že sama sebe dokážem rozhodovať a prekonať sa. Poslúchla som teda ten vnútorný hlas, ktorý sa prejavil navonok. Spravila som dosť silové kroky a posledné ľahšie kroky som dodychčala k snúbencovi. Vytreštil na mňa oči a bol šťastný. Úprimne mi povedal, že čakal, že to nedám a tobôž nečakal aj to, že lano bude doberať rýchlo. Pochválil ma, že som šla rýchlo ako drak – čím ťažšie, tým rýchlejšie. Zahrialo ma na duši. No keď som sa pozrela, kde je slnko a kde je vrchol, prišlo mi nevoľno..sakra..videla som aj na ňom, videl a cítil to isté. Toto nie, to nie,.....nieeee. Čo 6 hodín večer? Však sme ani prestávky nemali..čo teraz? Slnko padalo rýchlo a my sme boli čoraz nervóznejší.
OK. Keď sa rozhodneme pokračovať, budeme liezť za tmy, a toto vyzerá, že budeme zlaňovať..to nie je dobré. Obaja máme čelovky, 150 metrov pešo..TOTO?!! To iba chumaj šiel pešo. Som nahnevaná na horolezeckého sprievodcu, na nevysvetliteľný čas a po pozretí sa na mobil už aj naň!! 95% na chate, no rozhodol sa chytať signál cez piliere a tak mi zablikal a odišiel do dočasných lovíšť. ČO EŠTE?!!!!! Jediná dobrá správa – vpravo skalná polica 2x1,5 metra. Super prípadný bivak v núdzi. Ešteže sme doliezli tu. Zotmieva sa, zvyšujú sa nám pulzy.. Čo teraz? Pištík má tiež slabú batériu, fasaa! Každý výlet máme nabité telefóny, len teraz sa to musí dosrať. Vyzeráme ako idioti – amatéri..áno, MY, doprdele!! Úžasné HTC..zavoláme mame, dobre..keďže Pištík ma už len starkú, ktorú nechceme stresovať, volám našim. Mama trochu nechápe, tak Pištík si rýchlo pýta Peťa – brata k telefónu..hovorí, že sme 150m výškových pod vrcholom a pokúsime sa doliezť do sedla a odtiaľ na chatu, máme slabú batériu, hore to je tak na 4 dĺžky. Sme v poriadku. Dajte vedieť na chatu a ….......blik, telefón v riti. Sadla som si na zem, je to v riti. 2 imbecili za ¾ cesty, uviaznutí pod vrcholom. Krása.
Chudák brat si myslel, že sme na turistickom chodníku. Bolo však jasne povedané, že doliezť!! Chápem, sú to stresy. Zhodnotíme svoju situáciu: OK, bivakujeme. Ach tá bezmocnosť, vidíme sedlo, do ktorého sme chceli ísť, v diaľke bolo Predné Solisko. Chcem tam byť. Chytá ma panika a zúrivosť, ale odženiem to. Sme 250 metrov nad zemou a treba jasne myslieť. Premýšľame nad situáciou, čo budem robiť. Keby sme zlanili naspäť, to by bola kravina, s 200% istotou by sa nám seklo lano a našiel by nás pán BOH. Hore pokračovať by bolo nezmysel, naliezli by sme do niečoho, odkiaľ by sme sa nedostali. Jedine zostať a počkať do rána. Inokedy by mi to nevadilo, nejako núdzovo vydržať do rána a ráno to vyjsť. Ale ideme obaja do ROBOTY!! V tomto čase sme už mohli ísť vlakom do Žiliny.
Uvažujeme a pozeráme, čo máme. Čelovka, začneme blikať do doliny. Ja mám píšťalku, tak pískam, ale je to blbosť. Vysielačkou skúšam všetky frekvencie, aj mayday, aj ozvite sa, núdzový stav..nič. Po chvíli sa na to vykašlem, chcem pokračovať neskôr. A asi po 10 minútach sa na frekvencii 2 ozve zastretý hlas a chrčanie. Pozriem na Pištíka, hlásime sa. Počuť každé druhé slovo, navyše po poľsky. Nevieme, či nám aj oni rozumejú. Dole vidno čelovku. Zachytila náš signál. Dorozumievame sa svetelným signálom. Nemôžu však vedieť, v akej sme situácii. Po 10 minútach prestávame so signálmi, v doline schádzajú. Neviem doteraz, ako si to vysvetlili. S Pištíkom sme sa zhodli na tom, že keby nám šiel niekto pre pomoc, budeme súhlasiť. Však sa potrebujeme odtiaľ dostať. Pripravujeme sa na bivak. Máme čaj na konci a vody na 4 glgy. Prezlečiem sa do suchého, hádžeme na seba všetky vrstvy, čo máme. So spacákom sa nelezie, máme iba bundy. Z lekárničky vyberáme 1 izofóliu. Obliekame si čiapku, rukavice, prezúvame sa do topánok a teplých ponožiek. Konečne v suchu. Lenže som zabudla, že pravá lezečka ma tlačí na palci, navyše sú obe premočené už 10 hodín. To som nemala robiť – rýchlo si navliecť teplé veci na nohy. Ako sa rozlieva teplo, pociťujem neznesiteľnú bolesť celého palca, zatínam zuby, päste, zvieram kamene, vyhŕknu mi slzy od bolesti, ááá....spomeniem si na ibalgin a už ho vyberám, zúrivo ho hrýzem a zapíjam glgom ľadovej vody. Vyzúvam topánku a nechávam si iba ponožku. Hlavne, že som robila bakalárku o podchladení a problematike úrazov v lavínach. Podchladenie a omrzliny sú nebezpečné veci. Hlavne, keď omrznutá časť je niekoľkonásobne náchylnejšia k opätovnému poškodeniu tkanív chladom. Palec mi opuchol a stlačená časť nabrala červenofialový odtieň. Nemohla som hýbať palcom. Ako zajtra budem liezť? Bolo mi do plaču. A aj som sa rozrevala, už len z toho dôvodu, že sme tam sedeli ako kvočky, čakajúc, čo s nami bude, bezmocne sme hľadeli hore a dole. Čo mi povedia v robote, zabijú ma tam, a to, že im nemôžem povedať, kde som. Bože, prečo? :/
Už je tma, začínajú svietiť hviezdy. Chrúmeme obaja zbytky jedla na energiu. Výhľad je krásny na Furkotský a Štrbský a do doliny, na ich tiene budeme s Pištíkom spomínať dlho.. rezignujem, nepochopene si začnem spievať... pozrieme sa na seba a vybuchneme od smiechu. Za situácia, vyzeráme ako totálni neschopáci! My dvaja, čo si vždy dávame pozor, aby sme všetko stihli, aby sme boli pripravení na nečakané situácie..raz to prísť muselo. Teplota klesá na nulu, delíme sa o 1 izofóliu, mňa z toho bolestivého palca slušne rozklepalo. A potom ideme na striedačku – raz trasie jedného, raz druhého..20:18,,hodiny idú pomaly, dívam sa na krásne hviezdy a mliečnu dráhu..pozeráme aj únikové žľaby, nejdú však do úvahy, to by sme sa mohli aj zabiť, tam sa nedá istiť.. aj kritická situácia má niečo do seba – ukazuje niečo tajomné, nádherné a vzácne: svoje poklady a tajomstvá, je úplné ticho..sem-tam sa nám zdá, že počujeme vrtuľník, dohodli sme sa o rukách do tvaru V a smiali sme sa, že v tej tme by nám to bolo prd platné, takže by prišli na rad iba čelovky. No vrtuľník žiadny, iba naše halucinácie. Počujeme, ako chodia kamzíky pod nami..Zahľadím sa do diaľky a vypnem, obaja sme chceli spať pod holým nebom, ale nie takto..v mysli mám neskutočné množstvo myšlienok tlačiacich sa jedna cez druhú..ochladieva sa. Pomkneme sa viac k sebe a prehodíme si izofóliu aj za seba, tak, že nám ani hlavy nevidno, človek by neveril, že to je lepšie o viac ako 60%. Nedýchate studený vzduch. Sme vyčerpaní, unavení, vytrasení..dohodneme sa, že 1 bude strážiť a druhý si oddýchne. Pištík stráži s hlavou nad fóliou, ja mu ležím na stehnách, pod sebou tvrdý podklad, nie celkom príjemná poloha, ale aspoň dačo. Driemem, nedá sa mi spať, po 45 minútach sa vymieňame. Dýcham studený vzduch, Pištík drieme na mojich nohách, celý zakrytý. Starám sa o to, aby mu nesálalo žiadne teplo do okolia. Podložím mu hlavu rukou. Pištík zaspáva, počujem pomalé výdychy. Tŕpnu mi nohy, ale nechcem ho budiť, tak cvičím s prstami na nohách. Trasie ma, snažím sa to nejako korigovať, bohužiaľ..zatnem zuby a skúšam na to nemyslieť, dívam sa na štíty, sme v ich moci. Po polhodinke sa Pištík zobudí , tak si vytrasiem stehná, obaja sme hore. 23:40, chrbát máme podložený podložkou z batoha a igelitkou. Konce nôh nám visia vo vzduchu. Rozprávame sa, upravujeme svoje miestečka.. 00:10...... 01:32 .. ..napadne nás zmeniť si polohu a miesto, ako polosedíme..rozmotať laná a spraviť si slučky tesne naskladané pod seba. Chopíme sa toho, aspoň sa aj zahrejeme trochu. Pod hlavu si dávame batohy, ľahneme si každý na jedno lano, obaja si upravíme izofóliu tak, aby sme jej mali dosť a zakrývame si hlavy. Bdiem, driemem, zaspím na 15 minút. Zobúdzam sa 03:47...03:59..........04:12....nepozerám na hodiny a bdiem ďalej..ešte nad ránom chytím hlbší spánok na 40 minút, moje telo sa už nevládze triasť..05:40..Pištík mi hovorí, že čas vstávať..povedal, že keď sa ráno zobudil, noha sa mu hompáľala vo vzduchu, bol totiž na exponovanejšej časti. Chúďa..ešte nechcem ísť spod fólie do studeného vzduchu, čakám kým si zbalí lano, aby sme sa aj mohli hýbať..ach jaj, čaká nás zase lezenie..vytiahnem sa spod fólie a začne ma nekontrolovateľne triasť. Treba sa hýbať, balíme veci a pripravujem sa na lezenie, prezúvame sa do mokrých lezečiek. Pištík začína s 1 dĺžkou dnes, čiže pokračujúcou 9. Vylezie to celkom rýchlo na to, v akom sme stave. Púšťam sa za ním, zvedavá, čo to bude za rohom. 2 metre od nášho ležoviska neviem spraviť krok, ostala som v divnej polohe, keby ma potiahol, tak si zlámem väzy na tri razy. Našťastie to prekonám a uľavene si vydýchnem, dostávam sa čoraz vyššie, prekvapene v pokoji, na hrane ucítim hrejivé ranné slnko na tvári, božský pocit..vyjdem na vežičku a odtiaľ treba mierne zliezť do sedla. To, čo včera vyzeralo ako sedlo, bolo nebezpečné a zapráskali by sme sa do niečoho, odkiaľ by možno nebolo návratu. Rozmýšľame, cesta doľava, cesta doprava. Ideme druhou možnosťou, žľabom. Istíme sa na krátko, ale necítim sa až tak hrdinsky na toto sólovanie. Prechádzame na pilier vľavo a Pištík robí štand. 06:20..doliezam za ním, exponovaný štand..už iba lezieme, rozprávame málo..ale lezie sa nám celkom dobre, kupodivu. Ďalšia dĺžka vylezená č.11 – štand. Doliezam po lokroch rýchlo za ním, jeden úsek som si dala direct – priamo a na kolmo, bolo to krásne. Pri striedaní pozícií zas snehové polia, treba dávať pozor, veľa úmrtí horolezcov je z únavy (následne zlého rozmýšľania a nelogických línií), prílišného ponáhľania a rýchlych záverov a rozhodnutí..pokračujeme opatrne, Pištík sa snaží dostať na pilier, trochu zanadáva a je hore..poteší ma to..popritom ako som ho istila, ma naplo na grcku, len som nemala čo.. :D vypľuvala som spenené sliny. Potom som vypľula krv, zľakla som sa..krvácala som aj z nosa, avšak málo..ale z úst to bolo z hlbších častí. Pred týždňom som bola chorá a v spojení s vlhkým vzduchom sa moje priedušky chceli takto odvďačiť..dôležitejšie je dostať sa však na vrchol. Vrhla som sa do toho, liezla som rýchlo, nie unáhlene, každý krok som si pozrela. To, čo som zazrela, mi nadvihlo obočie, ale už mi to bolo jedno..2 balkóny mierne do previsu..dobre idem na to, nech to mám za sebou. Jedna ruka s dobrým madlom, druhá ruka, nohy na stene. No, rýchlo sa dostať do rovnejšieho úseku, trochu sa mi šmyklo, skríkla som, bola to vzdušná časť. Udržala som sa a našťastie som chytila niečo skvelé. Chyt mi pomohol a s úľavou som liezla ďalej, posledný úsek bol za všetky drobné. Musela som urobiť zhyb a dať do toho všetko, nejako som sa prevalila a prišla k Pištíkovi.
Nestačil sa čudovať, že tieto dĺžky mi idú od ruky, ani ja som sa nechápala, že tak rýchlo som ešte neliezla. Vykuknem sa spoza vrcholku a vidíme Predné Solisko a na nich ľudia! Huráá!! :D Spoločnosť - konečne. Obaja zhúkneme nahlas – wú – chúúúúúúúúúúúú! Ale na vrchol aspoň 1 dĺžka, no najprv zlanenie. Už nie. Krik započuli tí ľudia na Solisku – potrebujete pomôcť? Nie, sme v poriadku! Začali smerovať k nám. Pripravovali sme sa na zlanenie na strmé trávy. Po 20 minútach sa zjavil na Mlynickom solisku človek, bol to horský vodca, fotil si hory naokolo. Pištík vytvoril improvizovaný štand na zlanenie, obetoval 4 HMS a 2 – 3 šlingne. Dali sme si pusu a začal zlaňovať. Dostal sa na strmé trávy a čakal na mňa. Začala som sa pripravovať, keď sa zhora ozvalo: Pišta a Lucia? Ja: áno. Oni: zdravím, sme z horskej záchrannej služby, viete, že je po vás pátranie? - Nie, ale mysleli sme si, keď sa nám nedalo ozvať do rána. :) Sú traja, som rada, že konečne niekoho vidím. Jeden mi hovorí: „Dobre, prejdite na tento pilier a tu vás počkáme..“ Ja: NIE, zlaním dole za ním – a ukazujem prstom dole. Aj som im vysvetlila prečo: jednak Pištík je dole, ja nemám lano a druhá vec, trvalo by nám to dlhšie. Súhlasia a hovoria, aby sme to obišli..začínam zlaňovať, nechtiac uvoľním jeden kameň a hodí ma do skaly. Kričím: pozor, skala!! Pištík pobavene hlási: „netrafila si,vedľa“ a mne odľahne. Zlaňujem dosť rýchlo na svoje pomery a už som na strmých trávach. Záchranári už prichádzajú k nám, podáme si ruky. Je vidieť, že sú radi, že sme živí. „Už som sa pozeral do žľabu a čakal, že tam zbadám mŕtvolky!“ dodal jeden z nich.. :D Pištík s jedným horskáčom vyberá lano, mňa si druhý cvaká na lano a hovorí, aby som si sadla..prezúvam sa nemotorne do topánok..hovorím, že je to v pohode. Tretí zachytáva scénku na foťák.
Komentáre
Zverejnenie komentára