MOJE 1. TATRANSKÉ LEZENIE
Strelecká veža – ĽAVÝ PILIER
Ráno, 2:00.
Začíname sa prebúdzať spolu s priateľom, Štefanom Dobruckým (Pištíkom), uvedomujúc si ešte konečné dobaľovanie vecí. Batohy sa plnia lanom, matrošom a prilbami. Myšlienky nám už zalietavajú k Tatrám, má byť pekne. Čas letí, skáčeme do auta - v posádke Marek, Pištík, Ja a pre nás nový člen Jožko. Pri pohľade na naše tatranské obry sa nám krv drie z akrálnych vlásočníc tela von a mení sa na sršivú auru vyžarujúcu okolo nás – áno, je to adrenalínové nadšenie, whouuuuu :D.
Príchod do Smokovca je okolo piatej ráno. Slnko pučí do nového dňa, pohráva sa so svojími žeravými lúčmi a dotýka sa výšinových krás. Šlapanie smerom na Hrebienok je už mierne otravujúce, keďže tam chodíme ako na záchod. 5 minútová prestávka, a šup hore rýchlym tempom smerom ku skalám. Po ceste skúšajú chalani ešte 1 boulder aj bordel označujúci každodenné ľudské potreby „ísť si niekam odskočiť na malú i veľkú“. Pri vodopádikoch stretávame kamzíka, hádže nám pózy. Za reťazami, kde lávka prelína 2 strany doliny, si osviežujeme tváre v potoku a po pár metroch si s úsmevom znamenite podávame ruky, aby to šlo hladko a hlavne s rozumom.
Už sme len dvaja. Pristupujeme z ľavej strany zahliadnuc dvojicu v našej ceste. Trochu ma to znervóznilo. Prístupovka nebola bohvieaká, smrdelo to trojitým podvrtnutím členka do severojužnej strany. Konečne pod nástupom. Pijem jahodovo banánový kokteil a dávame si pár obložených rožtekov. 15 minút a okolo 9 až pol 10 nastupujeme. Ešte pred tým, môj žalúdok urobil veľký dislike na môj kokteil, a ten končí v 2 vodopádoch na zemi. Žeby nervozita? :D Smejeme sa na tom, a už mi je lepšie. Pusa, foto,
nastavenie vysielačiek, kontrola matroša a zlato vylieza prvú dĺžku. Vybrali sme si správny nástup, nie odrbávačku. Je to kút, za 4. Po pár minútach už cez vysielačku sa hlási: „Láska, mám štand – ak sa cítiš, môžeš ísť.“
A je to TU!!! Potvrdzujem: áno, idem! Jasné, že idem. Je to 1x a už moje lezecké kroky sa pohli nahor. Stúpam do kúta, menšie zaseknutie, zrazu uvidím po ľavej strane tutové kroky. Som pri prvom, riadne vtlačenom friende, zhora počujem podporu. Cítim pokoj, nejak ma núti pozrieť sa iba tak do ľava na kamene, a usmejem sa. Neviem, nechápem prečo, ale neriešim. Smerom k druhému štandu musím pretraverzovať doprava. To som si vypočula, že to bude kľúčové miesto pre mňa. Pozerám na kroky, po dlhšom sa pretočení na pravú stranu dávam 1 nohu na trenie a 2 akoby na rozpor. Nemám moc rada slová „na trenie, sokol a rozpor“, no tu to ide s ľahkosťou. Uvažujem nad krokmi, o chvíľu tricam. Začína sa mi to páčiť, neverím sama sebe. Zlato sa čuduje, že som takmer pri ňom. A prvý štand, som tak pokojná ako pri masáži. ČOOO?! To som ja? Nechce sa mi veriť, nie, to nie je pravda, v mysli sa usmievam. Pištík sa na mňa usmeje, je so mnou spokojný. Dostávam pochvaly a ja som rada, že ma tak povzbudzuje. Sú tu krásne výhľady na Slavkovský chrbát, Bradavicu, Východnú Vysokú, Prielom - slnko nám príjemne zohrieva tváre.
1 štand je takmer z choďáku, tak tento sa berie ako 2, ale pre nás ako prvý. Tak ide sa: smer 2 štand. Čakám, istím, zrazu niečo zapiští a zbadám svišťa. V mysli že aha, veverica :D. No ale všimnem si po chvíli aj niečo iné, Pištíkové reverzo pri mojom kolene! Skromne mu to hlásim vysielačkou. Ţe 10m už odliezol. Problém však riešime s jasnou mysľou a ja mu posielam reverzo cez zelené lano. Len aby sa nezaseklo. Ale všetko je OK, a pokračuje sa. 2 štand urobený a ja môžem vyraziť. Odcvakávam sa, ruším štand a leziem. Doprava a rovno, trávnatá polica a rovnejší skalnatý úsek s bruchom. Joj, zaplazím sa a podarí sa mi to preliezť. Ide to skvelo..Pištík krásne ťahá cesty, pripúšťam, že fakt sa zlepšil..čím ďalej, tým lepšie. Medzi 2 a 3 dĺžkou si ešte buchnem koleno
Pištík valí do 3 dĺžky. Je tam ďalšie kľúčové miesto, ale že nič ťažké. No štand spravený, chcem to mať za sebou a preto idem hneď. Po chvíli však dostávam hlaďák, moc sme toho nejedli. Hlásim, že nech dáva pozor. Cítila som zrazu dosť veľkú slabosť, no po chvíli to prešlo – otrasné hlaďáky, človek sa chce poriadne najesť, nejde to a navyše si nechcene vyprázdni krkom aj poslednú večeru, ach jaaaj :D. No poďme radšej ďalej. Leziem po exponovanom mieste, zľava nie je nič, sprava je žľab, predo mnou platne. Držím sa ľavého piliera, 1 noha na platni, druhá na rebre. 1 preskok cez brucho, ešte jeden kameň prehupnúť a som pred slávnym kútom. No, super, 2 cudzie istenia, rovný úsek s miernym prešvihom dohora. Ojoj, to bude trochu problém. Ale nestresujem, premýšľam nad krokmi, asi 3 metre nado mnou to vyzerá sľubne. Ale ako tie 3 metre? Pištík mi dáva rady, že oblé chyty..to som akože prepočula. Idem do toho, namiesto 5 minút som oddychovala 12 sekúnd. Začiatok ma vytláča, ale snažím sa ísť ďalej, triafam v špáre nejaký čudesný chyt..rozhodnem sa pre sokola, hlbine nastavím chrbát a leziem..zas to ide....Stojím na malých stupoch a pravou rukou siaham nahor. Prečo som pokojná? Podarilo sa mi nemožné – pridvihla som to na jednej ruke a druhá si už pomaly natrhuje podpazušné šľachy..jáááááj, to je čo za poloha.. :D. Oproti nejaké chyty, tie oblé, ale využívam ich, idem na rozpor a som v 3/4 kútu. Fuu, toto som si asi vymodlila. Už len fučím a doliezavam posledné kútové metre. Zlatík mi kričí, ževraj za 4+ by tomu dal. Liezlo sa mi to však parádne. Na skalke by som si toto nedovolila. 1x som bola na seba tak hrdá! Pusa, úsmevy, foto, klasické obmieňačky štand – cvakanie – istenie – preberanie matrošu. KRÁSA LEZENIA!!
Už to bude len za III. Teším sa, istím môjho milovaného. Lano sa odkrúcava dosť rýchlo, až musím zahlásiť, že ostalo len 5 metrov. Natiahnutých celých 60 metrov. Môžem ísť, ide to, na 1 stranu exponované, idú trávnaté úseky. 3 metre pred štandom pavúk – fóbia. Nevšímam si ho však, inokedy by som radšej skákala aj bungee..
A sme na krásnom štande. Obrovský kameň s platňou, vyhovujúce..posledné 2 dĺžky..
Rozhodujeme sa kade, pozeráme do papierov, mobilu, ževraj Direct. No, rozmýšľame, doprava alebo hore. Ale ideme hore, ako po čiare, ktorú sme liezli..znovu ďalšia 60tka natiahnutá a idem..Pár úsekov ako tak leziteľných. Práve naliezam do niečoho divného, keď tu zrazu zahrmí, pozriem hore a sivé mračná..ó, NIEEEEEEE!! 2 metre sa vraciam, chvíľu nedorozumenie medzi dober a povoľ. Kto ma vtedy počul, ako prosebne revem, aby povolil, tak nech mi odpustí..to museli počuť až v doline..skúšam traverz pod kamene, keď tu zrazu vidím divnejší terén – rovno nie, doprava alebo doľava? Zablysnutie a niekto pustil sprchu na silnoprúd..Toto nie, prosím..chodím doľava, doprava, trhám lanom, ktoré sa mi zaseklo na viacerých miestach, aby som sa niekde konečne dostala..ako zmyslov zbavená..upokojujem sa, a zároveň začínam mať strach, blesky sú intenzívnejšie a my nie sme na najlepšom mieste..navyše ovešaní kovom..och, Matička, pomôž mi...neviem, prečo som nešla doprava, samizdá, že to by sa asi viac zaseklo lano..kričím, ziapem do vysielačky, súrim, aby šlo všetko rýchlo..v mysli je to jasné, že to je už iba na mne, ako to preleziem. Idem zľava, pozriem nahor a krúpa mi zasiahla do oka..bolestivo prižmúrim oči, ale je to v pohode..len ostatok – lano mokré, ruky, lezečky, oblečenie, všetko..och tieto úseky, dala som si taký ťažší oblez, ani neviem ako sa ocitám za ním.. v búrke s krupobitím ide všetko asi samo..trielim pár metrov hore a ďalší úsek –brucho..idem naň, no lezečka sa mi šmýka. Prosím priateľa, nech ma riadne doberie.. bol to nepríjemný prelez, do toho mokrá tráva a ťažké veci z dažďa, smäd, hlad, vyčerpanie..
Doliezam k predposlednému štandu, takmer na pokraji zrútenia..ďalšia fóbia je totižto z búrok :D. Skvoknem vedľa Pištíka a posielam ho hneď vpred..v sedielku sedím, okolo nás každých 10 sekúnd blesky, hrmenie, trma – vrma...je to na zaplakanie. PREČO?!?!! Prečo práve teraz? Sedím tam, dúfajúc, že drahý nájde cestu na vrchol a konečne pôjdeme preč z toho diabolského predstavenia. Sedím smutne, na výšku sa už ani neorientujem..chcem si užiť prvé lezenie a mám tu pomaly zomrieť? V prírode je to pekné, ale teraz? Profilovo vidím ďalší blesk a taký rachooot zrazu, že hovorím do vysielačky, či je v poriadku..našťastie áno. Vypíname mobil, vysielačku..Sme v centre búrky, modlím sa 1 Zdravas a Sláva Otcu, chvíľu ma to upokojí. Už som vyčerpaná, nie z cesty, ale z tej búrky..som na rade.
Leziem, skôr bežím ako na horskom behu, doslova sólujem, Pištík nestačí doberať. Keby som spadla, bolo by to o hubu. Kričím, doberaj rýchlo..ponáhľam to, ako sa dá, len aby sme boli už v bezpečí. Doliezam ku nemu, chúďa je premrznutý, iba v tričku, trasie ho, ale videla som ten chvíľkový úsmev. Pozriem sa za balvany a vidím zostupový chodník na Strelecké polia. Už len kameň obísť sprava a je to. Ideme bez istenia, dávam mu lano, ani sa neodväzujeme.. ruky si podáme potom, hovoríme si. Cesta skončí až na chate Zbojníčke. Rýchlo dávam priateľove expresy, friendy, tricamy a karabíny do batoha. Trielime z vrcholu dole – v lezečkách, tak ako sme liezli..vidíme na 200 metrov ďalších do nitky zmočených turistov..ukľudní nás to, nie sme sami..pred nami zas štyria turisti..dobiehame ich, aspoň sme z celkom nebezpečného vrcholu nižšie. Napájame sa na chodník..srdce ešte stále tachykardizujúco bije..2km vodorovný blesk od Streleckej veže až takmer po Prielom..hrozné. Pištík videl buchnúť kdesi 10 metrov od chaty. Zvuk ako od hadice z vysávača, samé hrmoty.
Smerom ku Javorákom je po 20 minútach neuveriteľná azúrová obloha. V doline to ešte hučí. Rozhodneme sa prekufrovať laná, prezúvame sa do topánok, ktoré nie sú najsuchšie. Kamzík nad nami na nás mečí. Sme pri chate, objednávame cesnačku, pivá, čaje, kakavko :D. Až teraz mi to došlo. Dokázala som to, slávnostne sme si podali ruky, pohľady sa nám stretli, vrcholový bozk sa uskutočnil na chate. Sme šťastní, že sa nám to podarilo.
To je nadšenie, nevládzem ani o tom hovoriť..obrovské nadšenie. Takto super sa mi ešte neliezlo! Bolo tam síce pár ťažkých, obtiažnych miest, ale všetko bolo s maximálnym pokojom. Nádhera, nádhera, nádhera!! Minimum strachu..Už len čakanie na Mareka s Jožkom, ktorý sa už mali vracať z Javorákov. Liezli Keleho pilier. Samosušenie vecí bolo pár metrov od chaty na balvane. Prechádzam sa bosá, pozerám na svoju vylezenú vežičku. Ráno som si pomyslela: bude milovaná alebo nenávidená? Áno, je milovaná!! Ukázala mi svoje zákutia, útroby, najtajnejšie miesta, krásne škáry, peknú líniu, ale zároveň ma aj postrašila i poučila, že vie to aj riadne rozpáliť i rozbaliť..riadne ma prešľahala a som jej za to vďačná. Ukázala mi, čo všetko sa môže stať v okamihu..aj toto ma už pohlo dopredu, a vnímam život ešte intenzívnejšie..stretávame sa už všetci, podávame si ruky..po chvíľke oddychu sa balíme a schádzame do Smokovca..na Hrebienku uvažujeme, aký typ taxíka by sme zohnali..no ideme daľej.. :D chvíľková pauza na kofolu a o 22:00 vyrážame smer Žilina..bolo toho dosť, sú to krásne spomienky, stále sa mi premietajú v hlave obrazy na štande, úseky ciest, môj drahý, aký je spokojný a ako mu to ľahko ide. Ďakujem mojej láske a kamarátom za krásny deň. Na toto budem ešte dlho pamätať.
Bc. Lucia Gašiaková, Žilina
Komentáre
Zverejnenie komentára