Čarovné lezenie cez Dračí hrebeň


            Je 22. júl 2020 – 03:40 - ranný budík do Tatier. Po krátkej ceste bicyklom na stanicu nasadáme s Pištíkom na rýchlik a v Štrbe prestupujeme na autobus (náhrada zubačky) smer Štrbské pleso. Konečne sme sa dočkali a spoločne kráčame v ústrety tatranskému lezeniu.




 Po červenej značke sa dostávame na Popradské pleso. Usmievam sa, mimovoľne hladím kôru stromov, dotýkam sa končekmi prstov skál navôkol a vnímam energizujúcu harmóniu tatranskej prírody. V závere lesa sa vynára Ostrva zahalená do prevaľujúcich sa chmárových obláčkov. Slnko nám zažiari do tváre a zrak mi padne na fialové zvončeky na kraji chodníka. Mihotajú sa vo vánku. Horské ticho prerušuje iba trilkot vtáčikov a šum potoka. Odbočujeme do Zlomiskovej doliny. Ide sa nám celkom dobre. Pár preskočených balvanov, pár „stúpancov“ do močarín a sme pod nástupom. Stúpame strmo cez obrovské balvany a strmé trávy. Banán, mandarínky, hydratácia. Sedáky, prilby, lezecký materiál, pohľady,  fotky..myseľ je čistá a pokojná, myšlienky na civilizáciu a všeobecne na všetko ostali niekde dole v hlbinách miest. Ocitáme sa vo svojom živle.


V nástupovom žľabe na Zlomiskovú vežu sa istíme, do očí sa mi párkrát zaleskne zlastistá sľuda na kamienkoch. Stredový prah preliezame a pokračujeme platňami s dobrými stupmi na vrchol. Hmla s miernym vetríkom sa cez nás prevaľujú v nepravidelných intervaloch a hrajú akúsi schovávačku s okolitými štítmi. Hmla pokladá svoju bielosivú perinu do štrbín, pilierov a zárezov štítov, vietor ich hladí i zároveň čerí vytvorené šľahačkové vankúšiky a posúva ich piruetami cez skalné vrcholce. Slnko ich kontroluje a občas mrkne na nás lúčom cez ich „slabé miesta“.Vďaka týmto javom sa nám naskytá okúzľujúce divadlo. Prehodíme pár slov, no väčšinou mlčíme. Užívame si prítomnosť a nasávame poskytnuté impulzy. Cítim sa ako telefón na nabíjačke.. :D

Na vrchole Zlomiskovej veže sa nám ukáže Dračí hrebeň v celej svojej nádhere. Trávy vystriedali skalné pasáže s bieložltými lišajníkmi, miestami obsypané trsmi pestrofarebných kvetín, niekedy obklopené v machovom závitku. Modrá obloha sa strieda s totálnym mliekom, no iba na pár chvíľ. Leziem za Pištíkom, istíme sa a súčasne postupujeme na lane. Na prvý pohľad sa zdá, že hrebeň je rozlomený, nestabilný, no skala je celkom kompaktná, pevná, pár lokrov, ale držia. Perfektné! Začínajú vzdušné úseky na obe strany, platničky a preliezky zľava i sprava. Vyskúšam pár jógových polôh pri prekonávaní skalnej telocvične a pokračujem. Tie žiarivožlté kvety v sedielkach i zakvitnuté skalničky v rodinkách - flóra tatier dodáva tomu korunku magickosti... :)

Modré lano spája dvoch ľudí na hrebeni. Emócie sršia a vnímame každé dotykové spojenie so skalou. V pohľadoch si povieme tisícky slov. Vznášame sa. Pocity, okamihy, zážitky v lone Tatier...

Pištík ma v zložitejších úsekoch priisťuje, zakladá friendy i čoky, obhadzuje slučky okolo skalných zubov. Sem tam si to skúšam aj ja. Sme šťastní a užívame si to. Po jednom dúšku Dzama rumu a vypití Mana drinku preliezame cez skalné okno. Zopár exponovaných, vzdušných úsekov i obliezačiek a postupujeme na Malú Dračiu hlavu.

Ach, v jednom úseku si neviem rady asi 5 minút. :D Ide o obrovské skalné balvany prevalené cez seba. Po ďalších jógových prvkoch a takmer vykonaní šnúry sa ľavou nohou odťahujem a pravú musím natiahnuť pod seba a dole. Podo mnou diera 2 – 3 metre. Ostávam roztiahnutá všetkými štyrmi končatinami na 3 kameňoch a chytám kŕč, striedam nohy tam a späť.. :D Na 17 pokus sa nadýchnem, ľavá ruka v štrbine, pravá kdesi za krajom. Ľavá noha sa odtláča a pravú vrhnem s pazvukom na oblý stup. Týmto pohybom tvrdšie dopadám ľavým lícom na kamennú platňu, ľavý rám slnečných okuliarov spraví niečo ako „škvvvrrrrc“. Prežili. Tvárou vpred by som asi urobila duckface naopak. :D Narovnám sa v polohe vitruviánskeho muža (pozícia muža v kruhu - kresba Leonarda da Vinci) a prešmochtám sa napravo. Dočasný koniec strečingových fáz. Dostávame sa k istiacemu štandu a po pár metroch cez zubatý hrebienok prichádzame k zlaňovaniu. 

Krásna scenéria popradského plesa, dokonalý súlad oblohy so štítmi, skalami, kosodrevinou. Idem prvá aj so založeným prúsikom. Kolienko v podpornej ortéze drží obstojne. Minúty, hodiny doslova letia, my však nevnímame čas, v týchto momentoch máme k nemu úplne ľahostajný postoj.
 V sedielku vyrážame sprava, podliezame vežičky. Strmými trávnato – skalnatými pasážami a hladkou trojkovou platňou sa dostávame opäť na hrebeň. Oproti nám, na Ošarpancoch sa vystriedalo pár lezeckých dvojok.

Vystriedame sa s Pištíkom vo vedúcej pozícii a už sme v sedle pred Veľkou Dračou hlavou. Posledný výlez na exponovaný hrebeň a zlaňovanie. Trošku mi ujde psychika a spomeniem si na mamu v dobrom :D.. Zase hrebeň s vežičkou? Konečne posledné zlaňovanie, teda aspoň ja si myslím. Ani za toho pána si neviem normálne uviazať prúsik. Na 5x mi s ním pomáha Pištík. Hovorí mi, že na koncoch uzlov sú laná... :D What? Snáď opačne nie? :D Smejeme sa. Doteraz všetko v pohode. Bolo ešte jedno zlaňovanie, štvrté. Bála som sa totiž, že nám lano nevydá.. :D



Spýtam sa Pištíka, či mu mám pomôcť s lanom. Ževraj zvláda. Zostupujem teda na poslednom úseku do dračieho sedla. Juchúú! Pištík sa ocitá pri mne. Podáme si ruky, objímeme sa a dáme pusu. Otvárame batoh. Slávnostne vyberám napečený domáci ríbezľový merinque koláč a ťapku s Dzama rumom. Voláme našim, že sme v poriadku. Otvárame zelený čaj, energetické Matéčko od Manaroots a slastne si vychutnávame takéto gurmánske pôžitky. Tyčinka od Marvy (mandľa s vanilkou) mizne vo mne bez toho, aby som vedela o jej chuti (inak je fantastická). Megahlady. :D Prvotná energia z jedla cez nás iba preletí. Posledný pohľad na týčiaci sa štít nad nami a zároveň očami i slovami venované poďakovanie s pokorou a úctou. Žiadne zdolanie hory. K horám treba cítiť rešpekt a bez hanby skloniť svoju hlávku na znak dôstojnej vďaky, za to, čo nám ponúkla a neustále ponúka. 

Hrebeň sa nám pri zostupe ukázal v celej svojej nádhere a o pár minút sa ocitol v šate z tmavosivej hmly. Eufória nenechá na seba dlho čakať a krátime si chvíle zostupu veselým džavotaním. Pár úsekov snehových polí, ukazujeme si na okolité štíty. Húsenicové obláčikové výpary hmly prenikajú dolinou. Padá tma a cestou stretávame ešte jednu partiu. Po prejdení mostíka cez potok sa objavíme pri drevenej soche Panny Márie, pri plese. Osvetlená svitom čelovky, za ňou čiernočierna tma a sýtozelená kosodrevina -  vyžaruje magickú atmosféru. Vchádzame do chaty na Popradskom plese, dávame puding a štrúdľu s bohatou makovou plnkou, mňááám. :) Po zistení spojov sa bez váhania rozhodneme, že prenocujeme a ráno vyrazíme späť domov. Za taký výkon si predsa telo zaslúži potrebnú regeneráciu. :)

                       Ďakujeme Vám vrúcne, Tatričky!!! :) 

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Malofatranských 35km