TROPICAL RUN -
Hriňovská „stovka“ 124km (+5200m)
15.06.2019 -16.06.2019

Opäť sa balím na bežeckú víkendovku, v pohoriach Veporských a Stolických vrchov . Konečne prvá stovka v tomto roku, keďže transylvániu skrátili o 30km. :D  Vyrážam aj s Pištíkom (po vybavení dočasnej zmeny adresy) a od šťastia som celá bez seba. Konečne spolu, niekde, kde to ešte nepoznáme. Piatkové cestovanie je vždy kruté – prvotný MHD spoj (Pištík zisťuje, že by sa mu zišla aj druhá francúzska barla :D),  20minútové meškanie vlaku na stanici v Žiline a 2hodinová jazda s nervóznymi a upotenými občanmi smer Zvolen. Odtiaľ už len pár kilometrov autobusom do Hriňovej a vystupujeme na podpolianskom námestí, kde aj štartujeme.

Prvý pohľad mi padne na sochu hrajúcu na fujare a farebne osvietené fontánky. Monika Halúsková s Peťom si už vychutnávajú podvečernú zmrzlinu. Keďže prichádzame cca o 20:30, zamierime si to priamo do miestnej pizzerie. Pevne verím, že si dám všetko okrem pizze. Moje prianie sa nenaplní a dávam si teda „vegetariánsku pizzu“, ktorú obhryziem ako potkan, zvyšok (no dobre, 2/3) prenechávam Pištíkovi.. Len ťažko vysvetľujem čašníkovi, že bola chutná :D – príliš veľa múky sa moc nesnúbi s mojím žalúdkom. Ponáhľam sa na briefing a infošky o trase, začínajúce o  21:30. Prvé známe tváre. Je príjemné sa stretnúť takto po roku, s úsmevom sa skladám v areáli školy a už načúvam Radkovým presným a výstižným inštrukciám o trati. Po výklade trate rýchla registrácia, pár pokecov, príprava vecí, reorganizácia batohu, rýchla masáž nôh od drahého a vitaj spánok v telocvični.





Ráno sa budím pár minút pred piatou. Celkom vyspatá. Minúty bežia rýchlo ako vždy, presúvame sa na štart. Spomeniem si na fialkový lak na nechty a cestou si ich teda lakujem s odôvodnením, že keď sa budem na trase „flákať“, budem pozerať, ako sa lesknú v slnečných lúčoch. :D Aj Monika sa chce flákať so mnou, a necháva si namaľovať prstenník. To nevymyslíš. :D

Ostáva pár sekúnd do štartu, 4,3,nádych a výdych,2,1…ŠTART! Za čarovných tónov fujary, ktorými nás Radko povzbudil, vyrážame v ústrety dlhému dobrodružstvu.

Tempo je príjemné a bežím medzi prvými. Za kruhovým objazdom sa bežecký hadík kľukatí uličkami smerom na zjazdovku Košútku. Vždy svieži Riško Pouš si fotí priebeh akcie. Peťo Gemeran beží vpredu a od budovy pred vlekom beží rovno, zmätok v mojej hlave trvá iba pár sekúnd – asi štyria sme odbočili zle, no hneď chytáme ten správny smer popod lano. Prvé kvapky potu, prvé lesné zvážnice.. usmievam sa. Beží sa mi dobre, tak pohodovo, žiadne tlaky. Ocitám sa na prvej občerstvovačke Táňovo – pomaranč, voda a ide sa. Až tu zisťujem, že vlastne nemáme čipy. :D Bežím s Maťom Pachtom, tajná kontrola prišla vhod. Okolo úľov prejdem do kroku. Dostávame sa na 20km, Bratkovicu. Radko s úsmevom víta prvých bežcov, Pištík je tu tiež nápomocný a ja sa teším z jeho prítomnosti. Melóny zasyčali a po krátkej pauze bežím ďalej. Po 20minútach si uvedomujem, že som tam mohla spočinúť ešte 5 minút . Vynahrádzam si tie minúty oddychom v lese. Postojím, skalibrujem dych a opäť pobehnem. Beh je príjemný, taký na pocit.

Napájame sa na červenú značku, cez Čierťaž na vrchol Drahovej. A od bieleho kríža popri elektrickom ohradníku priamo nadol. Krížik som si chcela zvečniť fotografiou, no mobil som so spotenými rukami neodblokovala. :D No také pietne miesto ostane v pamäti. V lese trochu spomalím a ovlažujem sa v potôčkoch. Maťo Pachta ma dobehne a som tomu rada, vo dvojici je nám hej. Po prekonaní ohrádok klesneme do Havrilova – väčšia pauza. Miešam melón so syrom, radler citrón s vodou, soľ s pomarančom. Sparno, dusno, úsilné hltanie hektolitrov vody  nepomáha, po pár minútach je človek smädný ako predtým. Skáčem oboma nohami do potoka a oblievam si tvár i krk – dočasne osviežujúca seansa. Pokračujeme teda saharskou krajinou. V zákrute jednej zvážnice sa excelentne potknem o kameň, pričom aj palička v ľavej ruke zabrzdí, čím dochádza ku kontaktu jej rukoväte s mojou hlavou. Vydám pazvuk a bežím ďalej. Zisťujem, že s bočnej strany malíčka mi kvapká krv na stehno, otriem si prst do sukne a opäť valím. Vybiehame na polia, 2 salašnícke psy ma prídu oňuchať, našťastie nie ochutnať. Fascinuje ma čierny kôň skrytý pred slnkom v tieni stromu – každá šľacha a sval na ňom odzrkadľuje náročnosť prác na  podpolianskych lúkach, roliach. No teraz tu iba stojí, oddychuje, pozoruje a majestátnym chvostom víri vzduch – toľko pôvabu.


Z vychutnávania si týchto chvíľ ma vytrhne Maťko so slovami, že si dáva do uší hudbu. Beží predo mnou, smerujeme v ústrety strmšiemu stúpaniu. O chvíľu ho stratím s dohľadu, no nevadí mi to. Vybieham na lúky - teplota kulminuje. Slnko si na nás skúša režimy grill, turbo grill, gratinovanie i režim pizza. Jeden človiečik ma obehne s prehľadom, že si iba fotí krajinku a užíva si „pomalý beh“. Pobehnem i ja trochu, okolobežiacim poviem, že čakám na môj spínač OFF. V tiahlom stúpaní započujem diviaka, kdesi vpravo. Nevenujem však tomu extra pozornosť. Preliezanie ohrádok a vône a farebné tóny lúčnych kvetín mi vytvárajú rajský pokoj v duši.

Po krátkom osviežení v kravskom močidle s teplou vodou sa ocitám na Chorepe. Melóny, pomaranče, chia smoothie – mňááám, voda.. Ochutnám z každého trošku, cítim sa fajn a zakrátko pokračujem smerom na Bodnárku. Pred vrcholom vnímam opäť vôňu kvetín i ovocnú vôňu lesných jahôd. Tá aróma! 3 jahôdky vkladám do úst, mlsne prehltnem a pálim si to priamo dole rigolom i hlbokým lístím. Les ma vypľuje na rozpálenú lúku a predo mnou sa rozpestiera Kokava nad Rimavicou. Paráda! Bežím uličkami mesta, zahnem doprava a začujem výkriky, piskoty i tlieskanie akoby som pribiehala do cieľa. Občerstvovačka s „bazénikom“, cestovinkami a všakovakými pochutinkami. Pobudnem tu dobrú chvíľu, len ťažko sa mi odchádza z takej dobrej spoločnosti s kvalitným kŕmelcom.





Po odmagnetizovaní sa púšťam v ústrety ďalším kilometrom, celkovo 18,5km. Cez železničné priecestie, tesne pred cintorínom doprava. Ešteže tak. Koza uchytená o strom sa so mnou hrá na skrývačku. Vybieham na Kečku, odtiaľ miernejšie hrebeňom. Zapínam mp3 – až teraz. No hudba v ušiach vydrží tak na 7 minút. Nie je to však ono, akoby som dnes chcela počúvať iba hudbu lesa. Na križovatke lesných chodníčkov si spontánne ľahnem na zem. Zrak upriem nahor. Pomedzi svetlozelené koruny stromov sa prediera slniečko. Vietor sa jemne pohráva s lístím všaderastúcich listnáčov. Harmonický kľud. Zdvihnem sa, zbavím sa hliny a listov zo spoteného tela. Takéto chvíľkové prekrvenie mi rozprúdi novú krv v žilách.

Rázovitosť tohto kraja mi vyráža dych. Farkaška, Čertove potôčky, Záklično, Močiar – nádherné výhľady na okolité pahorky. Bežím zelenou púšťou, bez gepardov a levíc, iba so stádom oviec, ktorým som narušila pokojnú fázu. Bežím ako v tranze s pohľadom do diaľav. Len okrajovo zachytím fáborku smerujúcu prudko doprava a dole, do lesa. Usmejem sa, vykúpenie zo saunového sveta príde vhod. Po serpentínkach sa ocitám na asfaltke, za ktorou je druhá tajná kontrola. Jéj, vymodlená voda a chladenie v potoku. Pribehne Peťo Gemeran a ideme spolu. Tiahle stúpanie, požehnaný horský potôčik a putovanie lúkami i lesmi do Ďubákova. To bol celkom slušný, dlhý úsek. Rozpálení vchádzame do budovy – dávam si čaj, pomaranče, melóny a asi všetko, čo je na stole. Vzadu v miestnosti je položivá mŕtvolka na infúzií. Dostávame správu, že 22 ľudí odstúpilo a odtiaľto odišli iba traja, neskôr štyria. Pozerajú na nás s obavami. My sa však cítime celkom obstojne, zatiaľ.. :D Po krátkom čase dobehne aj Peťko Knížat. Vyzerá dobre, aj keď hovorí niečo iné. :D

Po ďalšom zasyčaní vody na rozžeravených telách pokračujeme na Málinec. V poli krákajú 4 havrany. Fáborky nás vedú popri lese a poli, neskôr striedavo aj lesmi. Zbeh do Málinca mi prišiel nekonečný. No za odmenu dostávame zeleninovú polievku, až sa za ušami oblizujem. Belo varí čajík, usŕknem si, no po troch pohároch vody mi už nejde do žalúdka, tak ho tam nechávam pre niekoho ďalšieho. Vyrážame v trojici spoločne – ja, Peťko Gemeran, Peťko Knížat. Pri odbočke napravo stretávame miestnych s deťmi. „Aha, oni sa idú lyžovať!“ :D Také niečo. Po prekonaní kravských ohrád, trošku zrýchlime. Peťko Knížat ide miernejšie, je mi trochu ľúto, že nejdeme všetci spolu. Na serpentíne mu aspoň kývnem paličkou. Po dlhých kilometroch sa dostávame na Hrnčiarky už za svetla čeloviek. Stihla som ochutnať vodu z horského potoka. Odtiaľ trošku pokrivkávam, pretože cysta za kolenom sa presunula na nežiadúce miesto. Trasa je perfektne značená, prebehneme Kotmanovou a Peťko Gemeran mi uchádza do popredia. Dobroč, na križovake sa pýtam, kde je občerstvovačka – tu, aha :D To nie sú miestni, ale naši skvelí dobrovoľníci a občerstvovačka. Človek už halucinuje – 105km. Julkina parádna citronáda mi povzbudila zmysly.


Čaká nás posledné tiahle 12,5km stúpanie. Tempo si stále držíme a čakám, kedy mi vypnú baterky. No stále nič. Pred polovicou stúpania nás obehne Emil Páleník, opäť halucinujem, išiel pred nami a znovu nás obieha. Jeho tempo je vražedné a mizne nám tak rýchlo ako sa objavil. Vľavo v lese začujem medvedí mrukot, no nič nepoviem. Objavujú sa hviezdy i mesiac. Bežíme potichu, sem tam cinknú paličky. Magické prechádzanie nočnou krajinou však vystrieda nervozita z pomaly sa vlečúcich kilometrov. Až v tejto fáze začínam ventilovať a nadávam ako pohan. :D Chcem, aby som prebehla kilometre za pár minút, čo aj vyslovím nahlas – polootázkou/polodpoveďou. Peťa tým trochu zneistím, či som pri zmysloch. :D Fučiaci, podráždený ventil mi svieti na hlave, až pokým neuvidím Vrchdobroč. Peťo ma radšej ukľudňuje, aby som nevypenila, no moja fakľa hnevu práve zhasla pri pohľade na vázu s kvetmi osvietenú jasom čeloviek. Srdce mi opäť poskočilo na relaxačné vlny.




Už len 7km! Posledné zbehy sa trošku potrápime a po vykúpení zo zajatia nočných lesov nás milosrdne vypľujú na zjazdovku a osvietenú Hriňovú. Posledné zbehy asfaltom, ocitáme sa na kruháči, bočíme vpravo. Pár metrov pred cieľovým oblúkom nás sprevádza človiečik. Do cieľa dobehneme spoločne, objatie a pogratulovanie. Cca 01:30 v noci. 1. miesto ženy, 7 celkovo v poradí za 19hodín a 30minút. Neskôr sa dozvedám, že iba 50bežcov dorazilo do cieľa. Radko je v cieli, Pištík prikrivká ku mne. Som v tejto chvíli asi najšťastnejší človek na zemi. Sadám si na lavičku a vychutnávam si ten božský kľud po dobehu. Pohovoríme si o zážitkoch, krátka sprcha, poriadna triaška pod spacákom a spánok do šiestej. Raňajky boli vo forme zeleninového vývaru a červeného vína. :D Chvíľkový pobyt v hamake s malebnou knihou podpoľania mi vyčaril oázu dokonalého pôžitku. Zavrela som oči a zaspomínala na všetky tie momenty z trate. Tento beh vyšiel takisto fantasticky!!! Bez jedinej vážnej krízy, až na tú cystu, ktorá sa potom časom premiestňovala, som beh vnímala ako niečo nadpozemské, akoby bežali iba nohy a moja myseľ a oči sa iba pozerali na kinové premietanie. Bol to jednoznačne jeden z najkrajších behov, s maximálnym užívaním si trasy. Nemám viac slov  - všetko hralo tak, ako malo. Dokonalosť sama o sebe. Neviem komu za to vďačím, ale ĎAKUJEM! Veľká vďaka patrí takisto Pištíkovi, rodine, Radkovi, dobrovoľníkom, priateľom a všetkým zúčastneným. Moje srdce opäť plesá z nádhernej trate a prírody!



FOTO: Riško Pouš, Tomáš Kišvince, Hriňovská 100

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

MALOFATRANSKÝ EXTRÉM 180km, +10 000m.

Transylvánia 100 Romania - 18. máj 2019