Ultra Kras 55
Príprava na preteky počas rodičovskej „dovolenky“ je tak trochu iná káva. Od ALS Svitu, kde som bola v zadnom voji, som si bola zabehnúť tak 2x po 10km. Inak povedané, asi jarná únava vs. obdobie spánkového deficitu s mixom rôznorodých myšlienok. V piatok, vo fáze - no fresh sadám do vlaku okolo obeda. Prestup v Košiciach do Turne nad Bodvou a okolo 18:30 už kráčam uličkami dedinky. Vhupneme do telocvične, zložíme batohy a smer registrácia a kontrola povinnej výbavy. Turniansky hrad sa kúpe v slnečných lúčoch. Opäť sa stretávam s príjemnými ľuďmi, nasleduje kvalitná večera a odchod do spacáku.
Akosi som viac unavená a iba podráždene sa dívam na chlapca, ktorý si s radosťou hádže basketbalku do koša, tak polhodinku. Je to milé, ale škoda, že o deviatej večer. Tak si radšej idem umyť zuby. Večierka je o 22tej, len niekto si ešte veselo šteboce za dverami, tak zaspávam niečo po 23tej. Fajn, po 4 hodinách spánku ďalšia noc v čudu.
05:12. Začínam sa chystať. Nálada lepšia, 06:20 už kráčam na štart. Pustím si hudbu a teším sa na trasu, ako sa všetci opäť niekde vybláznime. Prásk, odštartované. Bežím, akosi v rýchlejšom tempe, ako som chcela 😁. Prudšie tiahle stúpanie a nasledujú škrapy, ostrý kameň na kameni. Zvoľníme tempo, chce to sústredenie. Vbiehame do lesíka a vynárame sa už na hrebienku s rozkvitnutými stromami. Čistá nádhera. Užívam si beh a usmievam sa.
Zrazu sa nám otvorí priestor a ponúkne nám výhľad na zádielsku tiesňavu. Aký skvost! Omámení bežíme v skupinke ďalej, skaly nás vábia bežať pri okraji. Až niekto zvolá, že sme mimo trasy. Čo? Nieee! Ako zbesnené srny vletíme do lesa a hľadáme tú správnu cestu. Strhávam sa z toho sna a rozhodím si dych aj rytmus. Obehne nás slušná kôpka bežcov. A z môjho dokonalého tempa je teraz roztrasený rýchlozbeh dolu do Hája, na prvú občerstvovačku. Nezdržím sa dlho a snažím sa pridať plyn, ktorý mi zhasína po pár stovkách metrov. Stúpanie a tiahle rovinky. Super, tu zrovna prichádza pani Kríza, no vitaj, mrena. Pripomína mi to Španielsko. Neviem sa ani normálne rozbehnúť, chabý poklus. Ešte aj surikata by šla rýchlejšie. Behateľné úseky, všetci zaradia a miznú mi v diaľke. Čo je to dnes so mnou, do kelu? Snažím sa ich dobehnúť a nejde to, pritom už začínam mať slušnú rýchlosť. Pár podliezaní stromov, jedno excelentné podvrtnutie členka a ocitnem sa v Drienovských kúpeľoch.
Slané, sladké, radler, voda, hroznový cukor mizne v útrobách žalúdka. No, hádam sa to už zapne. Žltou turistickou značkou bežíme k rastlinnému kostolu sv. Ladislava. Hriech tam nezastaviť. Odtiaľ po zelenej až do Hačavy. Prvá polovica ešte fajn, v druhej polovici už upieram oči k nebu a prosím o ukončenie utrpenia. Všetko je behateľné, no začínam cítiť bolesti v podbrušku. Stupňujú sa. Viem, čo prichádza a nechcem na to myslieť. Možno to psychika oddiali. Prvá samokontrola v sedle, v podobe selfie a klesáme do Hačavy. Zatínam zuby, tabletky ale nechcem.
Hačava. Márne hľadám polievku a čipsy :D. Zjem všetko, čo je vyložené a stále som hladná. Sadnem si na lavičku a veľmi vážne uvažujem nad DNF. Nie však na 100%, ale tak na 60%. 😄 Pozerám, ako vyzerajú ostatní. Radšej sa poberám ďalej, v ústrety 17km. Veľmi prudké stúpanie, podliezanie stromov. Mala som v tej Hačave veru ešte ostať. Sedlo Krížna poľana, 2 checkpoint. Do oka mi vletí mucha. Povzdychnem si a bežím, ak sa to dá nazvať behom. Pred Hačavským sedlom odbehnem do kríkov na WC, mysliac si, že vytvorím druhé červené more na svete. No ešte sa tak nestalo. Tak teda bežíme dlhooooooou žltou značkou až na Bodovku. Stopy trusu po mackovi. Točí sa mi hlava a najradšej by som bola schúlená v klbku, kdesi na lúke, vyhrievaná slnkom, s pomalým jógovým dychom. Ha – ha. Podávam si „štafetu“ s chalanmi a striedame sa vo vedení. Po vyslyšaní všetkých modlitieb sa ocitáme na Bodovke. Posledné selfie a ľahnem na zem. Ách, konečne príjemná poloha. Pozerám na oblohu akoby som ju videla 1x. Hm, ja tu asi takto ostanem.
V diaľke sa zjavia ďalší bežci. Zamrnčím a neochotne vstávam. S jedným parťákom sa rozbiehame nadol. Čaká nás dlhý zjazd až na Zádielsku chatu. Bežíme v rámci možností. Dávame sa do reči. Nie je to rýchle tempo, obom nám však vyhovuje. Zisťujem, že kolená už nie sú tie, čo bývali. Hlavne v prudkých zbehoch nie je tá agresia. Mierne ma to zarmúti, ale som vďačná, že môžem vôbec behať. Vynárame sa na rozľahlej lúke, srdce plesá a hlava stále nevie vstrebať to, prečo nejdem rýchlejšie. Dosť ľudí nás obehne, ale ani mi to nevadí. Klesáme čoraz nižšie, opäť stromové preliezky. Chata. Radšej ani nerozmýšľam, ako sa cítim.
Posledné kilometre sú už v hladšom teréne, púšťame sa v trojici do záverečných metrov. Posledná zákruta a cieľové zvonce. Jednu žienku nechám prebehnúť do cieľa predo mnou, ja som si užila tých ováciíí už dosť v živote. :) Kontrola fotiek, Belo podáva ruku. Krásny pocit byť konečne v cieli. Vrhám sa na zeleninový boršč a lavičku. Návaly tepla so zimou. Som zavodnená ako veľryba. Príjemný 4 hodinový pokec v cieli. Trať? Luxusná, hravá, behateľná. Ale môj deň to nebol teda. 😎 Cestovanie vláčikom a príchod do Žiliny 00:45. Rýchla horúca sprcha, červené more vzniklo doma. 2 tabletky nalgesinu upokojili bolesti a zariadili spánok v kóme. Poučenie do budúcna: Keď žene vrcholí jej PMS a začiatok m. cyklu, nech radšej nejde na preteky. 😃
Komentáre
Zverejnenie komentára