MALOFATRANSKÝ EXTRÉM 180km, +10 000m.



MALOFATRANSKÝ EXTRÉM!  180km, + 10 000m. 
(! životné preteky !)

Ubehli akurát dva týždne od Hriňovskej stovky (124km, +5200m.) a opäť sa chystám na ďalšiu akciu, no tentoraz na najnáročnejšie preteky na Slovensku s poriadnymi parametrami. Ešte v utorok som si bola „vybehnúť na Terynku“ odovzdať fixačnú dlahu, no nejak som sa pozabudla rozjímajúc pri plese, tak som trielila až do Starého Smokovca plnou parou nadol, aby som stihla vlak. Na stanici mi mysľou preblyskovali myšlienky typu: ty ťava, to si nemohla ísť normálne ako človek – turista? --- Áno ten zbeh bol krásny a dynamický, ale trochu si to prehnala... --- Pomstia sa mi nohy za tatranské rozčarovanie? Hádam nie, nechaj to plávať.. :D

Je piatok, 28. júna 2019. Kompletne zbalená cestujem s Pištíkom do Terchovej. Po úspešnej registrácii si zamlsáme na zmrzline, neskôr na večeri. Hodiny plynú, veci na preteky mám už roztriedené, úžasný Pištík mi aplikuje rituálnu masáž nôh a ja, s hudbou v ušiach, si ju blažene užívam. Neskôr mi navarí čaj a pripraví spacák – no dokonalý manžel. <3
Štart je o 04:00 ráno, tak dávam budík na tretiu. My, 180tkári, máme zvlášť nocovanie v squashovni, MF 50tkári a 100vkári majú ubytovanie hneď vedľa v telocvični. Nočný kľud je posunutý o hodinu neskôr, vyriešila som to štupľami do uší, no aj tak sa prehadzujem..
Budím sa 02:50hod. - omámená si navliekam bežecký dres s komponentami, dostávam GPS Tracker na sledovanie môjho bežeckého trápenia online. Skupinka 23 bežcov odštartuje presne o 04:00hod. Úplne potichu od relaxačného centra Terchovec. Asi po 15 metroch mi začne cvendžať zvonček na medvede. Fasa. Kým ostatní sústredene bežia vpred, ja sa handrkujem s crnkajúcim predmetom až pod terchovskú rozhľadňu. Umlčala som TO, a tak si vychutnávam prvé výbehy smerujúce cez Mravečník, húštinami s downhilovým úzkym rigolovým zbehom na Kováčku, zvážnicami i lúčinami na Okrúhlicu. Mimovoľne hladím kvitnúcu trávu navôkol – zatiaľ si to užívam. Bežím chvíľku s Peťom Gemeranom, na jednom úseku stratíme značenie a brodíme sa cez „čučoriedčie“ - po 5minútach sa nám to podarí. Pred Javorinkou preskakujeme asi 27 stromov rôznych rozmerov, na jednom z nich mi palička zabodne do prázdna a excelentne tam hodím takmer šípku hlavou vpred, našťastie je z toho nejaký prapohyb šmyku a pristávam na nohy s hlasitým zachrčaním AUU.. som celá. Ocitáme sa na Javorinke a z modrej nabiehame na zelenú, ňou priamo nadol, do Zázrivej. 


















Samostatne pasúca sa ovečka ma skúma ako stratený dobrovoľník. Dívam sa na ňu, ako na kontrolóra povinnej výbavy. Cesty sa rozdeľujú, vpravo je značenie fáborkami, tak automaticky hop na ňu. Nesprávne, vraciame sa teda kúsok späť a po krátkom čase sa ocitáme na prvej občerstvovačke. Celkom fresh, no týchto 20km dalo zabrať na orientáciu a preliezačky. Prebehneme na koniec obce a dostávame sa vlastným značením cez Bôrickú mláku do Petrovej – odtiaľ dlhým úsekom po atraktívnej červenej. Stúpanie na Zákres je nemilosrdné a kruté. Peťo hovorí, že si pôjde svojím tempom, nechávam ho teda nerada, za sebou. Vybehnem do Medzirozsutcia a Rozsutec mi vyčarí úsmev. Fatrička, ty si taká božská! Naladím si dych a stúpam na vrchol, zrazu „poď, poď a „cvak“ - talentovaný Lukáš Budínsky mi zveční momenty na fotoaparát. Stokrát vďaka! Pestrofarebnosť kvetín mi vyráža dych. Prechádzam rázcestie a púšťam sa cez reťaze do Medziholia, avšak opatrnejšie. Lesný úsek prebehnem až ku kontrole do Medziholia. Vyjedám všetky druhy krmiva, ktoré bežne nejem, iba keď som na pretekoch (slanina, čipsy, uhorky, chlieb, soľ..). Je tu Matys, Čuky, chalani z Horskej, skvelí ľudia, pohodová atmosféra. Od mamy dostávam SMS, že na chate pod Chlebom majú dobrú kapustnicu. 

Mňám, polievka, bežím hrebeňom - Stoh, Poludňový Grúň, Steny, Hromové – nado mnou isto svieti žiarovka s názvom polievka..v sedle za Hromovým sa púšťam žltou na Kopiská a odtiaľ urýchlene po stopách reflexných viest na Chatu pod chlebom. S vyplazeným jazykom a žiarivými očami dostávam potlesk od dobrovoľníkov. Polovica turistov sediacich vonku na lavičkách odtrhne zrak od piva a polievok, kto to dobehol. Radšej sa otáčam a pýtam sa na polievku..že Vifonka...nadšenie zhaslo, úsmev zmizol..nasilu vypijem to čudo, radšej bez rezancov a vynahrádzam si to čipsami, paradajkami a uhorkami, chlebom s masťou. Do seba hádžem poháre vody aj s citrónovým magnéziom, mmm. Gély nepoužívam, iba doma vyrobenú pastu z datlí mám rozriedenú v camelbacku. OK, pomaly vyrážam, však sa ešte 1x uvidíme po okruhu. Zbieham po zelenej cez Čierťaž na Zajacovú do Šútova. Ocitám sa na žltej TZ a dostávam hlaďák. Však to prejde. Napájam sa na modrú a stúpam smerom na Šútovský vodopád. Cestou zbadám chatu Fatranku – majú tam kurací vývar, no ľudia čakajú v rade, tak idem ďalej. Nejak mi vyprahlo v krku, tak sa hádžem k prvému potoku a logám 3 dlane vody. Nalejem si aj do dvoch fľaštičiek a asfaltkou pokračujem. Hlad sa ozýva čoraz výraznejšie. Mám tyčinky, no na sladké vôbec nemám chuť. Ako na zavolanie sa objaví chata Vodopád – takmer ju obchádzam, no zrazu ma osvieti. Chata pod chlebom je ešte ďaleko a hlad v tom teple už neobabrem – na pretekoch som zvyknutá na poriadne cestoviny a polievku. Odbáčam teda prudko doľava k chate a prosím o kapustnicu ako žobrák z posledných síl. Je mi vyhovené, úplne rozhorúčenú ju doslova chniapem. V žalúdku je za necelých 5minút. Chatárovi poďakujem, že mi s tou polievkou zachránil život a šliapem ďalej. Horúčava je krájateľná, smäd takisto. Pred skupinkou turistov s deťmi pahltne hlcem ďalšie hektolitre vody, ako stroskotanec na púšti. Tie deti si museli pomyslieť svoje, aj rodičia.. :D

O 15minút som pri Šútovskom vodopáde. Moje tempo je pomalé, telo ešte spracúva polievku na energiu, no ani 3 fľašky vypitej vody z vodopádu nestačia zahnať neutíchajúci smäd. Kropím sa vodou, máčam hlavu, buffku aj šiltovku, ruky i nohy – neúčinné, nepomáha, požitok je iba na pár metrov. Trochu vyšťavená si líham na kameň a dívam sa do zelených korún stromov a prebleskujúceho slnka. Ale mi dávaš zabrať, Oskar, chrrrr. Po chvíľkovom prekrvení sa vertikalizujem a pokračujem na Mojžišove pramene. Dobieham bežca, ktorý bol za mnou (predbehol ma, kým som hltala žeravú kapustnicu). Pýtam sa na Peťa, že vraj ten je ďaleko pred nami. Wau, tak ten sa zapol! Trošku ma tá správa nakopla, no po vynorení z pásma lesa opäť prikúrili v peci a tak bežiace mrciny znova hľadali vodné trysky a tobogány. Tesne pod sedlom stretávam povzbudzujúcich turistov a jeden malý chlapec obdivne poznamená: „Seš dobrá!“ Totálne ma to prekvapí a zároveň aj naštartuje. Poďakujem, pozdravím a vybieham do sedla. Vyľakane preskočím malú vretenicu a po druhý krát sa ocitám na chate pod chlebom. Opäť bez polievky, tentokrát aj bez plechoviek radlera. Nevadí mi to však, iného jedla tam je dostatok. Naberám sily na zbeh. Oddychujem, dokrmujem sa a nadájam sa kofolou, vodou, magnéziom. Po výživnej pauze smer Snilovské sedlo a strmým zbehom popod lanovku do Vrátnej. Tu stretávam Sláva Gleska, ktorý ma povzbudí, nech zabojujem..ech, uvidíme dokedy. Na posledných serpentínach dobieham Honzu, spolu pribehneme na občerstvovačku v Starej doline – 60km. Pozerám do itinerára, OMG, to som iba v jednej tretine.. :D Teplo a tieto strminy nahor i nadol sú extrémne „zaberáky“ na telo. Ľahnem si na drevo pri občerstvovačke s rukami za hlavou, v štýle a la pozerám telku. Myšlienky sú bez obsahu, iba tak si ležím a vnímam súčasnosť. Len neochotne sa dvíham z pohodlnej polohy a vyrážam cez potok v ústrety ďalšiemu stúpaniu. Celkom to ide, v sedle za Kraviarskym takmer šliapnem na malú hnedú vretenicu, syčím na ňu, on má ma na háku, ja ju taktiež, no obchádzam ju sprava cez kriačiny. Na Chrapákoch využívam prameň a onedlho vybieham s jedným pretekárom na sedlo Bublen. Odtiaľ bežíme spoločne na Malý Kriváň (áno, aj na vrchol sme odbočili) do sedla Priehyb, príjemným traverzom do sedla pod Suchým. Predbiehame nejakú 50tkárku a frčíme priamo na Maguru. Pýtam sa na Peťa Gemerana, či už je v Lipovci. A dozvedám sa, že skončil na Chate pod Chlebom. Krutá správa, moje idealistické zmýšľanie, že ho možno dobehnem a pôjdeme spoločne lúčanskú časť, sa rozplynula. Žujem teda chleby s nutelou, melóny, chipsy, pomaranče, hroznový cukor. Opäť sa pripojím k spolubežiacemu a cez Panošinú sa po žltej, nekonečným traverzom dostávame až do Lipovca. Pištík ma tu očakáva, poriadne sa vyobjímame, je tu cieľ MF50. Pohľad na relaxujúcich ľudí na tráve mi nerobí dobre a navyše ma demotivuje aj zapadajúce slnko a temná lúčanská Malá Fatra. Niečo pozobem a Pištíkovi hovorím, že sa mi nechce ísť ďalej a chcem byť s ním. Chvíľková slabosť ma takmer premohla. Spolubežiaci kolega ešte oddychuje na lavičke a vyzerá, že sa mu takisto moc nechce. Napokon ani nešiel. 

80Kilometer - Povzdychnem si, nadýchnem sa, objímeme sa ešte raz, slzy mi vytrysknú, akoby sme sa lúčili na mesiac. :) Vyrážam sama. Mechanické ťukanie paličkami, ťuk-ťuk, krok, krok. Asfaltový úsek ku delu do Vrútok a odtiaľ na Piatrovú. Stovkári doľava po modrej, ja dohora a vpravo po zelenej. Chvíľku zvádzam súboj s húštinami, však ma tam poslalo GPS. No po chvíli naberám ten správny smer. Zase samotárkou. Naštve ma to a pustím si hudbu cez telefón na reproduktor, spievam si nahlas v tmavej noci. Driapem sa Saračníkmi až na Úplaz. Hudbu dlho neznesiem a vypínam ju. Idem potichu, sem tam sa ozve zvuk paličiek, inokedy zvuk zvierat. Občas zasvietim čelovkou do strán, hneď sa mihne zopár svietiacich očí. Pulzy stúpajú. Aj z kopcov, aj z iného. Po cca 10 minútach zasvietim pred seba a vo vzdialenosti asi 15m nado mnou svietia dve oči, vedľa seba. Ó nie. Veľké oči. Ó nie. Napadne ma, že sa s tým niečím porozprávam. „Počkaj teraz chvíľu hore, hej?“ Neodpovedá, iba počuť lomoz, ako sa to stvorenie ťažko presúva cez rúbaň, praskajúc popri tom konármi. „Iba prejdem a rob si, čo chceš, OK?“ Bože, rozprávam sa s medveďom. Prestávam si ho všímať, on ešte zašuchoce pár metrov a je ticho. Sem tam ešte zbadám pár očí. V stúpaní na sedlo Okopy ma strašia vtáky. Ako naschvál čakajú na najtesnejší kontakt a len čo sa k nim priblížim, čo najhlasnejšie odletia a ja už čakám rútiace sa stádo bizónov. Evidentne si to užívajú. Zbadám stan napravo, na úrovni lesa. Majú zhasnuté, však 23:00. Konečne sa cez sedlo Okopy dostávam na Minčol. Vrchol zbadám, až keď som od kríža na cca 7 metrov. Sadnem si k nemu, opriem sa a zdvihnem zrak do nebies. Mesiac nesvieti, no v plnej kráse sa ukazuje mliečna dráha s miliónmi hviezdičiek. Usmejem sa a volám Pištíkovi. Zrazu oproti mne čelovka, za ňou ďalšia. Stovkári! S jedným bežím iba 7 minút (stihneme si obaja vymeniť baterky v čelovkách) a každý si opäť beží svojou cestou. On po červenej, ja zabáčam vľavo po žltej. Príjemný zbeh ma vypľuje na Sedlo za Hradišťom. Tu sa križuje asfaltka so žltou a zelenou. GPS stále hľadá signál a ja tam splašene pobehujem tam a späť. Zbehnem 20m nadol a nad sebou počujem auto, trielim späť nahor, no nestíham sa mu hodiť ani pod kolesá. :D Cítim sa ako vo filme, keď si ešte aj poslednú záchranu premrhám. Pištík ma teda po 15minútach telefonicky naviguje tým správnym smerom, kadiaľ som už raz bežala..:D Ó, aké uchu lahodiace sú tóny jeho slov. Zrazu oproti mne zbadám blikačku. Raz a potom trikrát výrazne zabliká. Žeby pohybový senzor? Prídem k tomu, a na ceste je obyčajný kameň. Kokos, ja mám vidiny, preboha?! 

Po dlhých útrapách sa napájam cez Lopušnú dolinu na Stráne, v Kolibe pod Hoľami sa vynára občerstvovačka. Sadám si, neskôr i ľahám, že aspoň na 10minút. Zľutujú sa nado mnou a zakrývajú ma spacákom. Mmm, teplúčko. Spánkobdenie trvá 5 minút, s mimovoľným trhaním svalstva. Znova sa vykuklím. Chytá ma triaška, tak sa odzdravím a rýchlo hore, nech sa trochu zohrejem. Dávam si vegan cappuccino tyčinku. Vyklepe ma až do zákruty, kde zbadám malého ježka. Stúpam nahor a chytajú ma mikrospánky. Musím si ľahnúť. Klesám priamo na stred zvážnice. Vypínam čelovku. Po chvíli počujem zvuk lesa, tak opäť postupujem. Žalúdok prestáva poslúchať a letí zo mňa všetko, čo do seba dostanem. Nie vrchom, spodkom. Kruté serpentíny musím prejsť všetky, bez skratiek. Aj tak sme viditeľní na GPS live trackeri. Ešte pár svietiacich očí, pár vyčerpávajúcich hnačiek a pár rezignovaných, ležiacich pozícií. Martinské hole, chaty. Líham si priamo na chodník. Iba 5 minút. Po minúte otvorím oči – z terasy ma sleduje vtáčik, hlávku stočí nabok a pozoruje ma. Asi po 3minútach ma zobudí ďalšie vtáča, ktoré zvedavo priskacká spoza mojej hlavy a pár krát hlasito zašteboce. Nádherne prebudenie, ďakujem! Úsek od chát po Krížavu bol hotový mordor! Tri krát ležanie na asfaltke, už 11 hnačiek. Posledný úsek z posledných síl. Pozerám k rotunde a nechápem, prečo sú tam ľudia. Až neskôr mi dôjde, že je tam občertvovačka pre 100vkárov. A ja že sa mi tam nechce ísť. :D Pred Veľkou lúkou zbadám dve lane, chvíľu tak na seba hľadíme, no zakrátko miznú v kosodrevine. Volám Pištíkovi, v akom som stave. Do Martina to mám 10km, do Kuneradu cca 12km. Nič moc. Cca 04:20hod. Slnko začína vychádzať, opiera sa oblúkom do Kriváňa – skvostné predstavenie. 


Idem ďalej, oči mi zatvára a každé tri minúty pozerám miesto na krátky oddych. Zvádzam osobný súboj. „Iba si tu zdriemnem – na tejto lúke.“ - „NIE! Padaj odtiaľto – premôž sa, mala si dosť prestávok..“ Hej 2minútových. Na 110km - Veternom vyhrá zbeh nad spánkom a fičím si to nadol do Svitačovej doliny. Aj tam na rázcestí poblúdim, no hneď aj triafam správnu značku a bežím si nekonečnou dolinou až do Kuneradu. Občerstvovačka, tak želaná! Dzina, Maťo a parádna partia. Prvý krát si pýtam kávu a robia mi aj mätový čajík. Zjem tu úplne všetko, aj perníky. Trošku podrvená, ale pozitívne naladená, odchádzam slimačím zatuhnutým tempom do Sedla Majbíková. Káva ma však neprebudila. Cestou nahor ma mimovoľne mykne. Zobúdzam sa v stoji. Ježiši, to už spím aj „pochodiačky“? Vycapím sa na hŕbu dreva pri ceste a oddávam sa ležiacej polohe. Po chvíľkovom slastnom ničnerobení ma vyruší ujček prechádzajúci na babete s vypnutým motorom. Si musel pomyslieť. Zdvíham sa teda, oprášim sa z pilín a kráčam nahor. V potoku si na tvár a telo lejem litre vody, aby ma to zobudilo. Pár faciek a hotovo. Skúšam zrýchliť tempo a trochu sa prebúdzam, konečne! Od sedla vľavo – pokračujem po červenej TZ. Predo mnou sa objaví nádherný úkaz - tisícky mušiek v roji osvetlených slnečnými lúčmi. Krása! Dostávam sa na Hornú Lúku. A znovu zbeh až do Trebostova – tu mi turisti hovoria, že nikto ten úsek nebežal. V tejto časti bola myseľ úplne neoblomná a šla som ako robot, bez pocitov, pauzy a emócií až k rázcestiu. Super, vlastné značenie až do Valče.

 Prudká, 180° odbočka. K môjmu pochodovaniu – pobehovaniu sa pridali aj ovady. Ani sa ma nepýtali, či chcem spoločnosť. Nemilosrdne ma začali ešte aj štípať, aby som pridala. Tak som sa rozbehla krásnym trailom až do Valče. 140km - famózna občerstvovačka – domáce koláčiky, bábovka a pán vedúci mi dal kúsok šťavy z guláša. Na jednotku! S úsmevom a novou silou som odišla v ústrety 27 kilometrom do ďalšej kŕmnej stanice. Až kým na mňa nezasvietilo slnko. Šípka do potoka, z buffky som si spravila turban. Neznesiteľné teplo. Od občerstvovačky neubehlo ani 10minút a opäť pociťujem smäd. Nemyslím na to a bežím mierne stúpajúcou asfaltkou (ešte netuším, že tento úsek bude mať 9km). Každý tieň sa snažím využiť, každý potok zneužívam na svoje účely. Po krížovej výprave sa dostávam na Zraz, odtiaľ vpravo do sedla pod Hnilickou Kýčerou. 2 minúty odtiaľto je prameň, ale však vodu mám a nadopujem si ju vo Vríčanskom sedle. Tak idem rovno na hrebeň. Kruto to ľutujem na Úplaze. A tak si transformujem psychiku. Dobre, tento úsek musím prebehnúť čo najrýchlejšie, aj keby som mala zatínať zuby od bolesti. Odrazu počujem za sebou mužský a ženský hlas, aj zvuk paličiek. Obzriem sa a chvíľu čakám, nič. Bože zase halucinácie? 

Vytrvalo bežím, nehľadiac na protirečné signály svojho tela. Nereagujem na prosíkanie, treba prežiť toto horúce peklo so stojatým vzduchom. Je tu nádherne, myseľ je v stoickom pokoji a cupitám až na Vríčanske sedlo. Hurá, tu niekde je prameň. Omyl, nikde nič nezurčí. Moje nadšenie zhaslo. Fajn, zhodnoť sa – jedna poloprázdna fľatička, druhá má 1/3 teplej vody. V camelbacku horká voda – otvorím camelback a cucám vodu priamo z vaku. Bléé, nič horšie som nepila..no aj to je voda, nebuď rozmaznaná, keď nič iné nemáš. Strmý výšvih ma slušne zodral a vytrápil. Ocitám sa na Ostrej skale. Odtiaľ sa atraktívnym chodníčkom s vyhliadkami dostávam na Kľak. Ani sa nepozriem do fačkovského sedla, aby som sa náhodou nezložila. :) Neúprosne zahnem doľava. Tragédia v očiach – až 45minút na Kľacký vodopád?! Prehĺtam bolestivo a nasucho. Sliny sa vyparili. Neoddychujem, nepoľavujem. Čo to počujem? Sláva, potok! Zbehnem k nemu, hádžem paličky na zem a hlcem, prvú, druhú, tretiu fľašku. Štvrtú pregĺgam pri vodopáde. Nasleduje prudké zbiehanie, no zmierňuje sa. Ešte jedna zastávka v potoku, máčam horúce nohy aj s topánkami. Nie som si istá trasou, lebo vidím na značke iba žltú, tak chcem stopnúť motorkára a spýtať sa ho na značenie. No na moju zdvihnutú ruku nereaguje a prefrčí okolo. Fajn. Tak nič. Po chvíli zisťujem, že som dobre, aj hodinky to potvrdzujú. Len hlava už nechce nejak pracovať. Opäť tiahly zbeh až na koniec obce Vrícko – a už dobrovoľník pribieha, že čo si dám. Asi všetko. 167km. Že vraj som už jediná žena. Čo? A to som mala halucinácie, že za mnou niekto ide! Chalani ma dajú do poriadku, odprevadia ma a už stúpam okolo fáboriek ku Vríckemu sedlu. Najprv si to vychutnávam, no po vynorení sa v sedle som už totálne vyšťavená. Posledná červená do cieľa, ešte 10km.. cestou zbieram smeti. Nepresné a obtiažne turistické značenie na úvod ma zneistí v stúpaniach, no po chvíli sa opäť napájam na správnu cestu. Stromy všakovakých tvarov sa ma snažia vystrašiť. Pokluskávam lúčinami, neuveriteľne dlhými. Napájadlo, les, lúka, les, dlhá lúka..chytí ma neskutočný hlad i hnačka. Voda dochádza. Pri pokuse bežať cítim horúci dych, organizmus má asi 40°C. Však to prejde. Avšak po opakovanom hlasnom trúbení v žalúdku ma našťastie osvieti a okamžite si dopĺňam energiu čokoládovým perníkom. Vynáram sa z lesa a predo mnou Fačkovské sedlo! 


Automatické pohyby, polopoklus. Som skoro pri parkovisku. Čakajú tu asi dvaja dobrovoľníci. Zbieham nižšie. Omyl, spomínaný dobrovoľník je stĺp a ten druhý sa asi vyparil. Slušné vidiny. Ešte prejsť cez cestu a posledný úsek ku chate Veronika. Polopoklus sa mení už na boj s krokmi. Telo už vypína, ale hlava ide tvrdohlavo hore. Počujem prvý potlesk, v diaľke vidím Pištíka. Jééééj, bobo moje! Zrýchlim o jeden kilometer za hodinu a posledných 5metrov pobehnem. Som v CIELI! Prvá myšlienka: Konečne si sadám a už nemusím ísť ďalej.


 Otočím sa na slnkom zaliaty Kľak. Usmievam sa. Nasledujú gratulácie a vykecávačky. Maťko Drozd ešte hádže foto so mnou a diplomom. Na chvíľku ma vypne a Pištík mi prináša z dolnej chaty cesnakovú polievku a vyprážaný ovčí syr s varenými zemiakmi, on je proste božský! Odplazím sa do sprchy, po nej ma čaká pol litra mätového čajíku..ách, slasť na tretiu! 

Zvyšok si už nepamätám, iba schody nahor a posteľ. Nasledoval spánok, ranná cesta na autobus mi trvala 17minút. Neskôr mi došlo, že úsek od Lipovca do cieľa som bežala sama – celých 100km. Možno osud? Čo dodať? Splnil sa mi jeden z tajných snov a netušila som, že ho dobehnem. Každopádne bol to nádherný zážitok a extrémne náročný pretek s výraznou psychohygienou. Výsledok: 1. žena, 5. miesto v celkovom poradí, prišlo nás do cieľa 10 z 23 vytrvalcov. Ďakujem všetkým, ktorí sa na tejto šialenosti podieľali a pomáhali nám dostať sa úspešne do cieľa! :)















Foto: Lukáš Budínsky, Katarínka , Lukáš, Tinka, Riško Pouš, Pištík, Ja













Komentáre

  1. wow...
    extremne velka gratulacia Lucia.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Veľký obdiv a rešpekt, Lucka.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Skvelé. Neviem ci si si neprivodila tie hnacky pitim priamo z potokov. Ale co ine robit ked je tak teplo a ina možnosť nie je, však? Pri tak častých hnackach hrozi silna dehydratacia ale ako som cital tak si to zvladla skvelo. Blahoželám

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu