Turiec TRAIL 40km 💜
Návšteva bikeparku v sobotu na Donovaloch ma trošku zničila. 12 jázd za 3 hodiny a Pištík sa mi večer pred pretekom snažil masážou rozprúdiť menší laktát v stehnách. :D Rozšantila som sa, no čo už s tým.
Je polnoc a ja si niťou obšívam bežecké topánky. Mám na výber z 2 párov topánok. Jedny, ktoré sú užšie a neroztrhané s dobrým gripom alebo širšie bez dobrej podrážky a roztrhané. Vyberám si ako vždy, tú horšiu voľbu, roztrhané. 00:26 idem spať. Kvalitná príprava, Lucia, fakt excelentná.
Budík 04:45. Vlak ide 05:30 a o 07:00 som v Blatnici s jedným bežcom. Dve hodiny do štartu. Kecáme a vychutnávame si hudbu od orga, až kým nezačne ujko kosiť trávu. To fakt teraz?
Chcem si pamätať všetko vzácne, vychutnať si prítomnosť a atmosféru. Tento rok moje prvé preteky. Nie som vôbec nastavená na pretekový mód. A už absolútne nie na umiestnenie. Dalo by sa povedať, že som si prišla na preteky oddýchnuť a vypnúť. Byť jednoducho s tými ľuďmi, ktorí zdieľajú so mnou rovnaké šialenosti. :)
Kolegovia Miško a Vladko zo zabezpečovačky mi ešte poznamenajú, že mám 3 minúty do štartu. Nejak sa nenáhlim a pomaly kráčam k štartovému oblúku. Žiadny stres, iba jemný úsmev. Dobrodružstvo o pár sekúnd začne naplno. Ondrej ešte spomenie do mikrofónu moje priezvisko a niečo s víťazkou 2016. Poznamenám, že to bolo ešte pred naším letopočtom a radšej sa pozerám inde. :D
Tiahly úsek na spoj Rakytovských dolín. Odbočujeme na žltú značku a odtiaľto sa práve rozbieha moje "peklíčko". Ako si vystieram jednu Leki paličku, ten poondený cuplík nie a nie sa vystrčiť a cvaknúť. Obieha ma druhý bežec a skúša mi ju silou opraviť. Bez úspechu. Iba hlesnem: to snáď nie teraz. Kluskám teda s jednou paličkou do kopca a druhú si dávam do sukne vzadu. Vchádzame do lesa a zbadám drevenú palicu. Olámem ju nohou a je moja. Perfekt. Potíme sa všetci v prudkom stúpaní až na úbočie malého Rakytova. Traverzom po modrej sa pohybujeme ako kamzíky s občasným predieraním sa cez zarastenú divočinu. V tomto úseku si narazím pravú ruku s prstami do pňa, až mi prasknú kĺbiky v prstoch. Rožková dolina alias zbeh v členkolámacom teréne. Lístie, ktoré ukrýva korene a kamene, ideál. Po preskakovaní popadaných stromov si skúsim aj preletieť a hodiť šípku k zemi. Schytalo to iba ľavé koleno. Akurát ten pád som trafila medzi 2 bežcami, tak som rada, že som nebola následne aj pošľapaná. Chalani ale galantní, že či som OK. Ale tá otázka počas takýchto pretekov je skôr fráza. Povedala som áno, ešte skôr ako som sa postavila a zhodnotila sa. :D Ultráci sa skrvavia a neplačú. :D
Ústie Veľkej skalnej a nekonečná žltá. Tú som ešte nešla. Drb, zlomí sa mi palička. Nieee, na druhý krát nájdem ďalšiu. Nohy vôbec neposlúchajú. Pri páde sa mi akosi pokazil camelback, tečie mi náustok. Mokré tričko aj sukňa, yeeees. Vždy, keď sa zohnem, či už pred prekážkou a podobne, počuť iba malý vodopád. Darí sa. Opäť sa mi zlomí palička. Zúfalo hľadám ďalšiu. Zľutuje sa nado mnou bežec idúci za mnou a vyberie mi jednu s drevenými vlasmi na konci. :D Ťažšia, ale lepšie ako nič. Aspoň si nezhorším tú skoliózu. Po chvíli mi ale tá ťarcha nepridá na psychickej pohode a hľadám opäť. Keby ten dron ma točil práve tam, to by bola podívaná. Normálne si aj ponadávam, to hádam nie je dnes možné. :D Kostolec, no ja stúpam s hriešnymi myšlienkami opäť do kopca. Ďalšia kríza a vitaj, hlaďák, už len ty si mi chýbal k môjmu duševnému rozpoloženiu. Obiehajú ma ďalší. 2km na Kráľovú studňu. Na občerstvovačke som tuším asi 3 žena, možno nie, ale je mi to úplne jedno. Dnes je mojím cieľom dobehnúť. :D Melón so soľou, cola, druhá cola, hroznový cukor. Pijem banánovú manu, niečo ako nutridrink. Však ma poznáte, uprostred dlhších pretekov potrebujem polievku alebo niečo obdobné.
Pomáha, stúpam do kopca a dávam si selfie s cyklistom. Smejeme sa. Bežím trošku blbo, s plným žalúdkom a akosi mimo mysľou. Zrazu počujem nad sebou dron. Pozriem sa doprava a fotograf, no tvle, to bude teda momentka kua. Po červenej na Krížnu - hotová krížová cesta. Ja sa aj zapnem dnes vôbec? :D Po ľavej strane nastupujú tmavomodré mraky. Vpravo od Krížnej ďažďové clony. Zatáčame doľava. To vážne, mne sa tam fakt nechce. Bože, prosím vydrž s tou búrkou aspoň hodinu. :D
Pod Frčkovom ďalší fotograf, hmm a díval si sa nad seba, zlatý môj? :D Našťastie fúka do chrbta a zanáša tie mraky, no moc nie. Ostredok - ach, kde zas zdrhli tí bežci predo mnou. Vytečený camelback a jeho následky začínam práve cítiť v zbehu. Nohy chcú ísť do kŕčov a musím sa teda krotiť - ak nechcem skončiť ako v Španielsku na nosidlách s hyponatrémiou. :D To sedlo za Štrochmi vyzerá tak magicky. Magický je aj ten zbeh, kde si nedobrovoľne skúšam piruety a tanečné kreácie s tými topánkami bez dobrej podrážky. Žihľavový úsek a ďalšia drevená palica v p.....rdeli.
Drobkov - občerstvovačka. No, mám toho celkom plné zuby, ale stále s úsmevom na perách. Lebo o tom to predsa je. Vedieť sa vyrovnať s aktuálnou situáciou, improvizovať a mať trochu na saláme. :D
Žltou zbiehavame smerom k ústiu Dedošovej doliny. Obehne ma jedna dievčina, v podstate sa ani nesnažím nejak pretekať, ja si idem dnes vlastný štýl proste :D. Stretávam jedného bežca, ktorý kráča. Nachvíľu zastavím pri ňom. Dotrhaný tejp na členkoch. Pýtam sa, či to nechce obviazať, údajne nie, že to dá. OK, pár krát ešte zastavím a znovu sa rozbieham. Na hrebeni hrmí. Začína pršať. Aspoň sme v doline. Ten bežec s členkami sa pridá ku mne a v tichu ukrajujeme kilometre nadol. V jednej chvíli zastanem a musím si dať jeden pohyb, ktorý nie je taký monotónny. Kríže kričia. Gaderská dolina. Utrpenie na druhú po asfalte. Tupé nárazy paličkami a automatické pohyby cez zuby. Neznášam to už, tie zbehy po tvrdom podklade. Predsalen už tie kolená nie sú tie, čo bývali a dávam im to pekne vyžrať. Ortopédi nech nečítajú. Stupeň 3 zo štvrtej lézie (poškodenia), jaj. :D
Kúsok nad Gaderskou reštauráciou ma obehne dievčina s chalanom. Hovorí mi, že si upratala. A mne to potom dôjde, že vlastne čítala môj blog. Usmejem sa a som rada, že moje príspevky ešte stále niekoho inšpirujú do výkonov. Celkom ma to dojíma. A zároveň aj dieťa, ktoré kráča naproti. Asi v takom veku ako moja Dia. Normálne ma chytá vzlyk od dojatia a spomaľujem. Ale hádam nie, Lucia, emócie prevládajú? No niekedy áno, neovplyvním to. Chýba mi už moje mláďa a kvapka z oka spadne na zem. A nie je tá dažďová.
Blatnica, pamätník a posledné metre do cieľa. Koncový úsek sa beží priamo cez potok. Kontrola povinnej výbavy. Lekárničku mám o polovicu bohatšiu ako vždy. Som tu pre bežcov aj napriek tomu, že pretekám. Materiál na zaistenie žily, turniket, obväzy, izofólia, fenistil, tabletky a pod. Preto môj dynafit batoh je už pár krát prešitý, lebo ten obsah v ňom sa už občas viac tlačí von ako dnu. :D
Cieľ, vysnívaný. Šošovicová polievka a voda. Začína pršať, ale vcelku obstojne. Stánky s lavičkami sú o chvíľu taktisto mokré. Búrka prišla aj tu. Trasiem sa od zimy, ale hreje ma pocit, že suché veci mám u Miška v defenderi. Keď ustáva dážď, presuvám sa opäť nahor do reštiky za rodinou. Prezliekam sa do suchých vecí a topánok. Ešte jedenkrát mokneme cestou na bus. Dianku znášam na rukách a s dáždnikom v končekoch prstov. Ďalšia posilka ku koncu. :D
Termínovka ukazuje 5. miesto a 41/z tuším 100? To je nepodstatné. Dnes som si prišla pre precítenie toho dobrého vibu. Momentálne ako som spomínala, behávam teraz iba pre radosť, nie na výkon. Prežívam také obdobie, že sa mi nechce súťažiť a ísť na umiestenia. Chcem si iba užívať a byť opäť obyčajným smrteľníkom. Možno sa opäť raz chytím, no môj kardiológ by mi to asi zakázal. :)
Takže ĎAKUJEM veľmi pekne všetkým na trati, za pokec, za podporu, za spoločné pobehy. Buďte zdraví a majte sa dobre! Ľúbiim. 💖
S láskou Lucia 💃👄
Komentáre
Zverejnenie komentára