Malofatranských 35km

 LETECKÁ STOVKA (107km, 3590m+)

    08.03.2024 Piatok. V noci som sa balila do jednej v noci. Ráno ma budí dcérka už okolo piatej. Celý týždeň bol ťažký, navyše v utorok gastro vyšetrenie („hadica“). No jednoducho tak, ako nechcete byť pripravení na preteky. Cítim sa ako po 3 nočných a najradšej by som sa vrhla na pol dňa do perín a nič neriešila. Nedá sa. Deň sa presýpa do poobedných hodín. Cestujem vlakom okolo 16:30. V Púchove nám oznámi vlakvedúci, že niekoho zrazilo v koľajisku pri Beluši. Hodinové meškanie. Prestupujem do rýchlika, no opäť polhodina čakania. Yes, čo ešte. 😄 Volám Monike H., idú o polhodinku autom, no nakoniec sa vlak pohne. Trenčín. Pripomienky spolubežcov, načo mi je karimatka radšej nekomentujem. Prechádzam parkom, ťažký batoh a taška. Excelentne sa potknem pred skupinou tínedžerov vo svetle pouličných lámp, až stíchnu v rozhovore. Skvostné. Povzdychnem si a náladu mi zdvihne podchod meniaci farby. Waaaaau. Už s úsmevom pozerám na Sokolovňu, vlajky Dynafit a nocľah takmer pod hradom. Romantika.

Kontrola povinnej výbavy, registrácia OK a prvé známe tváre. Vitajte, ultra rodina. 😊 Vstupujem do telocvične a víta ma Braňo, Radko, Peťo, Miška. Tá každodenná rutina sa stratila niekde do úzadia a moje telo sa úplne dostalo do módu chill and relax. Vybalím iba spacák i pár vecí a už sa vrháme v skupinke do útrob mesta. Prvotný plán Speranza, obsadené. Ďalšie 3,4 reštaurácie plne obsadené a čakacia doba hodinu. Nakoniec končíme pri hotových 3 kúskoch pizze. O 22 tej zaspávam.

    04:00. To komu tak hrabe? 2 hodiny pred štartom?! 😃 Super, zaspať už neviem, tak spomalene vyliezam z ulity. Čas plynie a už sa všetci stretávame na štarte. Akási som nezobudená. 4 minúty do štartu. Presúvam si štartovné číslo, keď v tom sa ozve z mikrofónu: 9,8,7,...what? Paličky na zemi. Jedna rukavica navlečená. Prásk, odštartované a ja sa deriem cez nejakých ľudí, nech ma pustia. Hadík bežcov už sa plazí chodníčkami. Tu spadne telefón niekomu, tam paličky. Úsmevné. 

    16km po hrádzi. Prvý kilometer v pohode, zvyšok si v duchu nadávam, prečo som si navliekla fukerku a návleky na kolená. Telo nemá ako odvádzať teplo a napriek tomu, že nám fúka bočný vietor, som ulepená ako po maratóne. K tomu sa tie spomínané návleky opätovne zosúvajú k členkom, jeden vyššie a druhý nižšie. Cvak – foto. No zbohom, to bude vyzerať. K môjmu rozpoloženiu sa pridáva situácia, keď ma obehne skupinka asi 15 bežcov, 2km pred Beckovom. Vypínam už aj MP3. Dobehnem za nimi a namiesto vody a jedla si zo seba strhávam fukerku a hádžem na ňu nepekné slová. 💔 Návleky si iba stiahnem k členkom. Zoberiem 2 pomaranče a tyčinku. V mokrom tričku už bežím smer Kálnica. Oblaky sú nádherné. Na konci hrádze je to ako znamenie. Zrak mi padne na jeden z nich. Vyzerá ako holubica vo vzlete, osvetlená rannými oranžovými lúčmi. Iba si pomyslím: Mmm, to budú dnes zážitky.

    Prvý mierny kopček a zbeh do obce. Chalani cvakajú a točia s dronmi. V Kálnici, 23km, sa cítim akurát tak na poloumretie, moc dobre sa mi nebeží a som dosť unavená. Tie nevyspaté noci cítiť poriadne. Hádžem do seba sladké, slané a hlavne sa hydratujem. Po asfaltovom úseku zjazdovka. Rozbieham sa, ale je to veľmi pomalé tempo. Premáham sa a chvíľu sa mi darí udržať poklus. Tiahle lesné zvážnice, ideálne na bicykel. Výstupy rigolom, strečingy cez popadané stromy, občas prudšie zbehy. Nohy kričia, že ma asi zabijú a prečo im to robím.

Naberáme výškové metre a začne aj slušne fúkať, až nepríjemne. Zrazu s láskou objímam fukerku a hovorím jej, že som to tak nemyslela. 💓💗💘 Chápe ma a poskytne mi okamžité teplo. Navliekam aj rukavice a už menej stŕpnutá sa rozbieham. Po chvíli sa mi pokazí camelback a vytečie mi z neho životudržiavacia voda  po oblečení a na zem. Rezignujem. Dobieham na občerstvovačku Bezovec, 47km. Pizza, sladký čaj a pohostenie všetkého druhu. Slasť. Stále som na pochybách, koľko toho ešte zvládnem. Každú občerstvovačku beriem ako cieľ. Ale na DNF sa zatiaľ necítim. Využívam stav pohody a vrhám sa do ďalších kilometrov. Nádherné lúky, lesíky. Scenéria mi lahodí - oku aj duši. Začína sa mi celkom dobre bežať, síce občas taký nábeh na kŕč, ale korigujem to. Dlhý, dlhý zbeh. Zisťujem, že som si zabudla vypnúť navigáciu a hodinky mi ukazujú 4%, uzamknuté. Fasaaaaaaaa. 

    Dobieham nejakých bežcov a pýtam sa narýchlo, na akom KM približne sme. Namiesto odpovede dostávam spŕšku politických nezmyslov. Dobre, nič, radšej zdrhám. Takýchto by mali nejak selektovať. A rovnako aj takých, čo si idú ukazovať svoje ego, vyložia si nohu na lavicu a človek si potom nemá kde sadnúť. Ach, som smutná z toho, že do skvelej komunity bežcov sa postupne dostávajú aj také individuá, čo pijú krv. Pohľadom radšej zájdem do korún stromov, stíchnem a zrýchlim. No potom zastanem a 2 bežci mi oznámia 55 kilometer. Moc díky, aspoň Bohu vďaka za tých normálnych. Idem ticho za jedným bežcom. Dlho ideme v rovnakom tempe. Po čase sa mu prihovorím, či sa môžem pridať a či to tu pozná. Hej, že je tu 7 x. Nálada mi opäť stúpa do výšin a duša spieva každým kilometrom.

    Nádherná pasáž cez ihličnany na zjazdovku. Lúkami a traverzom smerom k Duchonke. Medzitým sa dozvedám, že môj nový parťák dokonale pozná každú zákrutu a mám navigačku v priamom prenose. Dobiehame na Duchonku. Cítim sa fajn. Kríza zažehnaná. Luxusná teplá polievka. Peťa mi dodá energiu milými, podpornými slovami, až to zahreje pri srdiečku.

    V hlave nemám zapnutý pretekový mód, ale skôr taký "užívajúci si daný moment". Mozog to chce všetko spracovať pomalšie ako inokedy. Z dropbagu vyťahujem suché ponožky, tričko, mikinu a náhradné svetlo, čistá sviežosť. Nabíjam si hodinky z powerbanky. Kábel si nechávam neskôr priamo na ruke pri behu. Tu to rozhodne neukončím. Ak sa rozhodneme ísť ďalej, tak už do konca. Prehovorím parťáka a už bežíme smer Inovec. 7 km po asfalte. Dávame si méty. Po tú tabuľu, odbočku. Ja rozbieham, on zastavuje, a tak dookola. Paráda. Dlhšie stúpanie na Panskú Javorinu, s nádherným západom slnka cez mraky. Prvé WC po 75 km. Hodinky nabité na 94%. Nohy sú trochu z gumy, ale fungujú ešte. Nasledujú hopsáky hore, dole. Zvečerieva sa, šero, padáme s ubiehajúcimi kilometrami do tmy. Vyťahujeme čelovky za krížom, nie krížovky za čelom? 😎 Nohy mi ožívajú.

    Čakám na tú druhú krízu, no neprichádza. Vytáčam tým asi aj parťáka, ktorý mi hovorí, nech si nájdem druhých kamarátov. 😄 Nie, počkám ho. Nie je to fér, keď už ideme spolu 40 km a ťaháme jeden druhého. Miro z Čiech, super chalan. Na najbližšom kopci zabliká červená bodka. Inovec. Len zas 3 stúpania, 3 klesania. Vietor naberá na intenzite a padá mrznúci dážď. Mne padá nálada na emočne labilný stav. 8 hodín večer a ja druhý večer neuspávam dcérku. Chytí ma clivota a zmáčam sa v slzách. Kvapky potu, sĺz, slín, sopľov, soli a dažďa. Pozriem pred seba a nahor. To snáď nie. Však to kopec ako mrakodrap. Pretriem si oči, prosby vyslyšané a ja vidím základňu vysielača kúsok odo mňa. Hučí. Tak takto nám to ten kopček okorenil. 1 minúta pauza a 19 minút na chatu pod Inovcom. Mirovi sa moc nechce a má skleslú náladu. Nie som zvyknutá tak pomaly behať a cítim sa dobre, ale nenechám kamaráta v kaši. Prispôsobím sa tempu. Onedlho sa ocitáme na chate. Vyhrievacie veže, jeeej. Jeden bežec komplet obalený v izofólii. Dávam si horúci čaj do camelbacku a príjemne mi to zohrieva chrbát. Miro už sa pýta na odvoz a ja tajne dúfam, že to myslí zo srandy. Dostáva odpoveď, za 4 hodiny. Škodoradostne sa uškrniem. 😏 Pobudneme, kým sa mu nálada a energia z jedla dostane do závitov.

 

Akonáhle vylezieme z chaty, dostaneme facku v podobe silného vetra. Opäť s mrznúcim dažďom. Drkoceme zubami a rozbiehame sa. Nepomáha. Stúpame do kopca, Miro sa ohreje skôr. Mne sa ešte termoregulácia nezapína a vážne uvažujem o rýchlom návrate. Našťastie zapne. Chvalabohu. No bohužiaľ sa vypne tá energia. Prichádza niečo medzi krízou a poloautomatom. Bežím naklonená do ľavej strany, s nepríčetným pohľadom, sova 2 x zahúka. Iba prežiť toto utrpenie nadol. Bolí ma asi celý človek. Prebehneme cez cestu, koľaje a smer Macková. Prudké stúpanie. Začínam cítiť nevoľnosť, žalúdok sa prieči. Na hrebeni objímem strom a bolestivo zakopnem o konár na zemi. Miro hovorí, že tu doprava a potom doľava. A naozaj. Vybiehame na lúku, hviezdy svietia, strieborná noc. Kamenistý zbeh na chatu pod Ostrým. Vianočne osvetlená občerstvovačka vyčarí úsmev, 95 km. Nezdržujeme sa dlho, sme premrznutí a už chýba iba 10 km. Ani jesť mi už nechutí. Soblahov a lesopark. Zbeh už bolí. Ten vietor nás chce asi zničiť. Každým kilometrom je silnejší. Nekonečný beh k hradu. Konečne vidieť centrum. Hurá. Necítim však ani radosť, ani smútok, iba akési tiché rozjímanie. Cez podchod nohy celkom poslúchajú. Posledné metre si do cieľa iba odkráčame. Lážo, plážo. A živý sen sa skončil. V telocvični posledné jedlo, unavená aj za štyroch, ale dá sa mi pospať iba 3 hodiny. Bolesť víťazí. 20 minút sa dívam do blba. Braňo je ako v sarkofágu, ostatní zaňuchraní ako žížaly. 

Bolo to dobrodružstvo, také iné. Iné, ako ho poznám, keď som behávala preteky. Tentoraz nie na rýchlosť, ani výkon. Na užívanie a na pohodu, na pomoc kamarátom, na spoločné kilometre, na rozhovory s okolobežiacimi, na vnímanie prírody, aj paradoxne na spomalenie deja. Zažila som aj nepoznané. Ďakujem organizátorom, ľuďom na občerstvovačkách, fotografom, zabezpečeniu a všetkým, ktorí sa podieľali na tejto akcii. Bolo to niečo, ako byť na filmovom plátne a hrať si svoju rolu tak, ako ja chcem. A ďakujem aj svojmu telu a mysli, že to zvládli a nenechali ma v štichu, ale naopak, nechali ma vychutnávať si tie chvíle ako víno z tej najlesklejšej čaše. 💖👌

Lucia 💕

Foto: Peter Mečiar,  Peter Sobek 👍