JAVORNÍCKA 100 1. miesto ženy

105 km beh hrebeňom Javorníkov :)



Veľká vďaka organizátorom ĽUBKE a RADKOVI!!!


Video od Ľubka Gelčinského


Piatok. Bežecké veci oddychujú na pohovke. Opäť sú na obzore ďalšie preteky. Tento rok sa cítim ako v raji, niekto za mňa asi moc oroduje.. :) Vychutnávam si doma posledné chvíľky oddychu (konečne nie som po nočnej, ani ma nečaká denná služba :D). Stretávam sa s Vladkom Ivanom na železničnej stanici v Žiline. Smer ČADCA – základná škola. Mestom sa rozozvučia zvony kostolnej veže – 19:00. Večeriame vo fantastickej reštike FONTANA. Na registráciu prichádzame trošku premoknutí, no s dobrou náladou. Kto by ju nemal, keď sa každý v telocvični usmieva? ;)
Známe tváre, prezentácia prebieha, skladám batoh na zem, prekladám a pripravujem veci na zajtrajšok. Samozrejme lekárnička je dvojnásobná, aj s RESCUE nožom (postih z roboty) - nuž čo, treba byť pripravená na hocičo..Večierka sa presunula na neskôr, v noci sa párkrát prehadzujem.

 

Sobota – je to tu. Cítim akýsi vnútorný pokoj, raňajkujem vlastnú výrobu: obložený rožok s guacamole, špenátom, šovdrou a paradajkou – mňamka! Výklus na štart, odovzdávanie batohov na dropbagy a do cieľa....odštartované!!
Bežíme cez sídlisko, neskôr po zelenej. Ide sa mi dobre, nečakane. Pred Zákopčím si zaisťujem uvoľnenú paličku späť na batoh. Hádžem čaj a plátky pomaranča do svojich vnútrob. Pred Chotárnym kopcom hádžem 2 držky – 1. keď pozriem na navigáciu, nohy mi vystrelia na blate, 2. o 100 metrov pri preskakovaní spadnutého stromu – schytal to ľavý členok, ale nič mu nie je, orientovaný, zatiaľ.
Ochodnica – žeriem jedno cez druhé – hroznový cukor, chlieb s lekvárom, mg tabletky. Prekvapí ma tu kamarát Peťo, ktorý ma prišiel podporiť. Pokec, čip na mobil a opäť odbiehavam na panelovku. Našťastie končí a stúpa do zvážnice - Petránky, Jakubovský vrch a dole po modrej smer Dlhá nad Kysucou. Ubieha to ako po masle. Vítajú ma so zvoncom. :) Dozvedám sa, že som 13ta? Čo? Tempo ako na 50 kilometrov :D..musím sa krotiť, ale keď sa mi ide tak ľahko.
Po žltej opäť na hrebeň a po červenej na Semeteš – pár blatistých úsekov, vyplašených sŕn, 31 kvapiek dažďa. Semeteš – stretávam kolegu, ktorý zabezpečuje pretekárov (Záchranári MT). Zjem tuniakové cestoviny, úžasné gélové tyčinky, ktoré chcem aj nabudúce :D, koláčik, čaje a ionťák. Vyťahujem paličky, poďakujem za občerstvenie, podporu i ochotnú pomoc. Vážim si tie chvíle, keď Vám niekto dobrovoľne pomáha s doplnením fľašiek, popraje Vám veľa šťastia a vyčarí úsmev so snahou dotiahnuť všetko potrebné do dokonalosti. :)
 

Driapem do kopca a dobieham pretekára, ktorý sa rozhodne ísť priamo. Všímam si to a vraciam ho naspäť – tempo máme skoro rovnaké, pridávam sa k nemu a spytujem sa ho, odkiaľ je. Že s Iránu. Páni – či sa mu tu páči – že áno, obdivuje krásu našich slovenských hôr. Vidím mu na tvári (cez mierne utrpenie) to nadšenie a čistú radosť z behu. Usmejem sa, poznamenám - „yes, it is a nice place for running and come on“ a vediem ho. Myšlienky mi zrazu zaletia k realite, v ktorej sa práve nachádzam. Som v horách, užívam si bežecké endorfíny, ďaleko vzdialená od bežných starostí a povinností. Som vďačná za to, že som zdravá, môžem sa hýbať, rodina mi dáva slobodu a podporuje ma. Pre mňa sú tieto chvíle s priateľmi nezabudnuteľnými životnými cennosťami..
Dobieham ďalšieho kamaráta Stanka Klima – trochu ho bolí koleno. Zatíname pazúre do tiahnucej sa asfaltky až na tajnú kontrolu. Tá podpora od chalanov mi spôsobuje zimomriavky, až ma to dojíma. Hroznový cukor, korbáčiky, makový koláč, skúšam čaj so soľou :D Kontrolná karta a stupák ku kasárňam, možno 9 km na 70 kilometer. Splašené lane ma skoro prevalcujú - pár metrov predo mnou križujú chodník. Fuuha, ako na semafore sledujem, či môžem prejsť cez pseudolesnú križovatku. Dopravná nehoda zveri s bežcom sa nekoná, víta ma klaksón pri hoteli Fran. Už ani neviem, čo mám ochutnať a vrhám sa na direct up zjazdovku na hrebeň Javorníkov, opäť na červenú TZ, bez pohonu 4x4, ale 2x paličkyx2x nohy.

Rozbehnem sa, no v mysli sa mi zjaví Stankov výraz: Už ideš? Vidím ho 200m za mnou. Zastavím a čakám ho. Zahľadím sa do diaľky nie v smere behu, ale napravo..rozplývam sa nad čarokrásnou jesennou prírodou. Zo zasnenia ma prebudí Stankov hlas: „Lucka, čo sa deje?“ Nič, chcem bežať s tebou. Mám ísť dopredu, pohoda, poprípade sa vidíme na 80. kilometri – Portáš. Nuž odbieham, tabuľka 3,5km je i tento rok mylná. :D
Stretávam bikerov, konečne Portáš – dávam si teplú polievku a čaj – výborné, chvíľku čakám na Stanka, no v diaľke ani nohy. Vyrážam, chcem ešte stihnúť posledné lúče slnka a ušetriť svetlo čelovky :D. Kohútka, Krkostena, downhill i uphill Makyta. Zvečerieva sa vcelku rýchlo, vrchol Makyty je v nekonečne. Chvíľku strácam nervy kvôli zvýšenému praskaniu vetvičiek navôkol. Dobieham niekoho predo mnou,vzadu na hlave má červené svetlo, bežecký batoh. Paráda, pripojím sa. No zisťujem, že je síce bežec, ale dnes nepreteká. Nieee, zbiehavam nadol popri koňoch k červenej blikačke – Beňadin. Za mnou psy zabrechajú, asi ich vyrušili nejaké zvery.
Sova mi preletí nad hlavou a krídla jej zašuštia vzduchom – nádherný tieň! Zrýchlim tempo, zahnem naľavo – občerstvovačka – šošovicová polievka, nejaké drobnosti. Pýtam sa, či dobehnem niekoho predo mnou, posledný 30 minút off. Už sa teda zberám na odchod, zmierená, že pôjdem ešte 10km, to už vydržím. Odrazu čelovka – vynorí sa spomínaný bežec - nebežec Oskar. Všímam si rovnaké tempo, tak sa pripájam, cieľ máme rovnaký. Pár slov, dole kopec už rozbiehame, cítim sa, akoby niekto bežal za mňa. :D
Rubínový mesiac sa skrýva za tmavé a tajomné koruny stromov. S tým pohľadom zakopávam, našťastie ten balans udržím. Potknem sa ešte zopárkrát. :D Kolega sa obzrie, či som v pohode a čo tam vystrájam..:D No nohy po tej diaľke už nie sú moc použiteľné. Prebehneme lúku a posledný zbeh zvážnicou posiatou mokrým lístím. Vidím prvé svetlá a domy, vynára sa úsmev, ale psychiku mi už niekto vypol. Ešte neverím, že som v obci, nohy už automaticky cválajú 500m, 200m..50metrov..Vidím 2 blikačky a vysvietenú školu – Lysá pod Makytou.
Prechádzam cieľovou rovinkou, vstupujem do ZŠ, kde ma víta Radko Harach a pretekári predo mnou. Vraj som prekonala minuloročný ženský rekord trate. Fu, aj sa tak cítim – síce nie až tak unavene – prekvapivo – no viem, že si telo vypýta svoju daň za to tempo v nasledovné hodiny a dni.. :D Po sprche som stále smädná, hladná, už aj unavená, no spánok neprichádza ani na žinenke, keď ležím na poschodí a počúvam parádny hudobný mix. Noc teda prebdiem, hodinku ešte posedím s orgami v cieli a so skupinkou bežcov idem ráno na vlak o 05:19.


Dodatky k J100? :) Po Semeteši som chcela tempo zmierniť, bála som sa kŕčov, no chvalabohu neboli. Nohy šli samé na automatiku. Rozhodne to bola najviac vychutnaná a najrýchlejšia 100vka v mojom živote, celkovo moja tretia. :)
Pôvodne som si chcela minuloročný čas 16:33 zlepšiť na cca 15:00, no podarilo sa to až na 12:51!, ešte aj s umiestnením na 1. miesto ženy, celkovo 11.miesto z aktualizovaných 150 pretekárov. Cítila som, že ešte malú ½ hodinku by som dala dole, ak by som šla vyložene na nože. No trať si treba aj užiť, tak som aj polievočky pojedla, popozerala vrcholčeky i užila výhľady.. :D Ďakujem ešte raz za prekrásny pretek, plný prekvapení, čarovného prostredia, úžasných ľudí a luxusných zážitkov! :)
Moja myseľ opäť skáče do hlbín príjemných spomienok a srdce tlkoce ako divé pri pohľade na fotky jesenného ošatenia prírody na Javorníkoch. Do skorého videnia i behania, J100! 

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

MALOFATRANSKÝ EXTRÉM 180km, +10 000m.

Transylvánia 100 Romania - 18. máj 2019