JAVORNÍCKA 100 1. miesto ženy
105 km beh hrebeňom Javorníkov :)
Piatok.
Bežecké veci oddychujú na pohovke. Opäť sú na obzore ďalšie
preteky. Tento rok sa cítim ako v raji, niekto za mňa asi moc
oroduje.. :) Vychutnávam si doma posledné chvíľky oddychu
(konečne nie som po nočnej, ani ma nečaká denná služba :D).
Stretávam sa s Vladkom Ivanom na železničnej stanici v Žiline.
Smer ČADCA – základná škola. Mestom sa rozozvučia zvony
kostolnej veže – 19:00. Večeriame vo fantastickej reštike
FONTANA. Na registráciu prichádzame trošku premoknutí, no
s dobrou náladou. Kto by ju nemal, keď sa každý v telocvični
usmieva? ;)
Známe
tváre, prezentácia prebieha, skladám batoh na zem, prekladám a
pripravujem veci na zajtrajšok. Samozrejme lekárnička je
dvojnásobná, aj s RESCUE nožom (postih z roboty) - nuž čo, treba
byť pripravená na hocičo..Večierka sa presunula na neskôr, v
noci sa párkrát prehadzujem.
Sobota
– je to tu. Cítim akýsi vnútorný pokoj, raňajkujem vlastnú
výrobu: obložený rožok s guacamole, špenátom, šovdrou a
paradajkou – mňamka! Výklus na štart, odovzdávanie batohov na
dropbagy a do cieľa....odštartované!!
Bežíme
cez sídlisko, neskôr po zelenej. Ide sa mi dobre, nečakane. Pred
Zákopčím si zaisťujem uvoľnenú paličku späť na batoh. Hádžem
čaj a plátky pomaranča do svojich vnútrob. Pred Chotárnym kopcom
hádžem 2 držky – 1. keď pozriem na navigáciu, nohy mi
vystrelia na blate, 2. o 100 metrov pri preskakovaní spadnutého
stromu – schytal to ľavý členok, ale nič mu nie je,
orientovaný, zatiaľ.
Ochodnica
– žeriem jedno cez druhé – hroznový cukor, chlieb s lekvárom,
mg tabletky. Prekvapí ma tu kamarát Peťo, ktorý ma prišiel
podporiť. Pokec, čip na mobil a opäť odbiehavam na panelovku.
Našťastie končí a stúpa do zvážnice - Petránky, Jakubovský
vrch a dole po modrej smer Dlhá nad Kysucou. Ubieha to ako po masle.
Vítajú ma so zvoncom. :) Dozvedám sa, že som 13ta? Čo? Tempo ako
na 50 kilometrov :D..musím sa krotiť, ale keď sa mi ide tak ľahko.
Po
žltej opäť na hrebeň a po červenej na Semeteš – pár
blatistých úsekov, vyplašených sŕn, 31 kvapiek dažďa. Semeteš
– stretávam kolegu, ktorý zabezpečuje pretekárov (Záchranári
MT). Zjem tuniakové cestoviny, úžasné gélové tyčinky, ktoré
chcem aj nabudúce :D, koláčik, čaje a ionťák. Vyťahujem
paličky, poďakujem za občerstvenie, podporu i ochotnú pomoc.
Vážim si tie chvíle, keď Vám niekto dobrovoľne pomáha s
doplnením fľašiek, popraje Vám veľa šťastia a vyčarí úsmev
so snahou dotiahnuť všetko potrebné do dokonalosti. :)
Driapem
do kopca a dobieham pretekára, ktorý sa rozhodne ísť priamo.
Všímam si to a vraciam ho naspäť – tempo máme skoro rovnaké,
pridávam sa k nemu a spytujem sa ho, odkiaľ je. Že s Iránu.
Páni – či sa mu tu páči – že áno, obdivuje krásu našich
slovenských hôr. Vidím mu na tvári (cez mierne utrpenie) to
nadšenie a čistú radosť z behu. Usmejem sa, poznamenám - „yes,
it is a nice place for running and come on“ a vediem ho. Myšlienky
mi zrazu zaletia k realite, v ktorej sa práve nachádzam. Som v
horách, užívam si bežecké endorfíny, ďaleko vzdialená od
bežných starostí a povinností. Som vďačná za to, že som
zdravá, môžem sa hýbať, rodina mi dáva slobodu a podporuje ma.
Pre mňa sú tieto chvíle s priateľmi nezabudnuteľnými životnými
cennosťami..
Dobieham
ďalšieho kamaráta Stanka Klima – trochu ho bolí koleno.
Zatíname pazúre do tiahnucej sa asfaltky až na tajnú kontrolu. Tá
podpora od chalanov mi spôsobuje zimomriavky, až ma to dojíma.
Hroznový cukor, korbáčiky, makový koláč, skúšam čaj so soľou
:D Kontrolná karta a stupák ku kasárňam, možno 9 km na 70
kilometer. Splašené lane ma skoro prevalcujú - pár metrov predo
mnou križujú chodník. Fuuha, ako na semafore sledujem, či môžem
prejsť cez pseudolesnú križovatku. Dopravná nehoda zveri s bežcom
sa nekoná, víta ma klaksón pri hoteli Fran. Už ani neviem,
čo mám ochutnať a vrhám sa na direct up zjazdovku na hrebeň
Javorníkov, opäť na červenú TZ, bez pohonu 4x4, ale 2x
paličkyx2x nohy.
Rozbehnem
sa, no v mysli sa mi zjaví Stankov výraz: Už ideš? Vidím ho 200m
za mnou. Zastavím a čakám ho. Zahľadím sa do diaľky nie v smere
behu, ale napravo..rozplývam sa nad čarokrásnou jesennou prírodou.
Zo zasnenia ma prebudí Stankov hlas: „Lucka, čo sa deje?“ Nič,
chcem bežať s tebou. Mám ísť dopredu, pohoda, poprípade sa
vidíme na 80. kilometri – Portáš. Nuž odbieham, tabuľka
3,5km je i tento rok mylná. :D
Stretávam
bikerov, konečne Portáš – dávam si teplú polievku a čaj –
výborné, chvíľku čakám na Stanka, no v diaľke ani nohy.
Vyrážam, chcem ešte stihnúť posledné lúče slnka a ušetriť
svetlo čelovky :D. Kohútka, Krkostena, downhill i uphill Makyta.
Zvečerieva sa vcelku rýchlo, vrchol Makyty je v nekonečne.
Chvíľku strácam nervy kvôli zvýšenému praskaniu vetvičiek
navôkol. Dobieham niekoho predo mnou,vzadu na hlave má červené
svetlo, bežecký batoh. Paráda, pripojím sa. No zisťujem, že je
síce bežec, ale dnes nepreteká. Nieee, zbiehavam nadol popri
koňoch k červenej blikačke – Beňadin. Za mnou psy
zabrechajú, asi ich vyrušili nejaké zvery.
Sova
mi preletí nad hlavou a krídla jej zašuštia vzduchom – nádherný
tieň! Zrýchlim tempo, zahnem naľavo – občerstvovačka –
šošovicová polievka, nejaké drobnosti. Pýtam sa, či dobehnem
niekoho predo mnou, posledný 30 minút off. Už sa teda zberám na
odchod, zmierená, že pôjdem ešte 10km, to už vydržím. Odrazu
čelovka – vynorí sa spomínaný bežec - nebežec Oskar. Všímam
si rovnaké tempo, tak sa pripájam, cieľ máme rovnaký. Pár slov,
dole kopec už rozbiehame, cítim sa, akoby niekto bežal za mňa. :D
Rubínový
mesiac sa skrýva za tmavé a tajomné koruny stromov. S tým
pohľadom zakopávam, našťastie ten balans udržím. Potknem sa
ešte zopárkrát. :D Kolega sa obzrie, či som v pohode a čo tam
vystrájam..:D No nohy po tej diaľke už nie sú moc použiteľné.
Prebehneme lúku a posledný zbeh zvážnicou posiatou mokrým
lístím. Vidím prvé svetlá a domy, vynára sa úsmev, ale
psychiku mi už niekto vypol. Ešte neverím, že som v obci, nohy už
automaticky cválajú 500m, 200m..50metrov..Vidím 2 blikačky a
vysvietenú školu – Lysá pod Makytou.
Prechádzam
cieľovou rovinkou, vstupujem do ZŠ, kde ma víta Radko Harach a
pretekári predo mnou. Vraj som prekonala minuloročný ženský
rekord trate. Fu, aj sa tak cítim – síce nie až tak unavene –
prekvapivo – no viem, že si telo vypýta svoju daň za to tempo v
nasledovné hodiny a dni.. :D Po sprche som stále smädná, hladná,
už aj unavená, no spánok neprichádza ani na žinenke, keď ležím
na poschodí a počúvam parádny hudobný mix. Noc teda prebdiem,
hodinku ešte posedím s orgami v cieli a so skupinkou bežcov idem
ráno na vlak o 05:19.
Dodatky
k J100? :) Po Semeteši som chcela tempo zmierniť, bála
som sa kŕčov, no chvalabohu neboli. Nohy šli samé na automatiku.
Rozhodne to bola najviac vychutnaná a najrýchlejšia 100vka v mojom
živote, celkovo moja tretia. :)
Pôvodne
som si chcela minuloročný čas 16:33 zlepšiť na cca 15:00, no
podarilo sa to až na 12:51!, ešte aj s umiestnením na 1.
miesto ženy, celkovo 11.miesto z aktualizovaných 150
pretekárov. Cítila som, že ešte malú ½ hodinku by som dala
dole, ak by som šla vyložene na nože. No trať si treba aj užiť,
tak som aj polievočky pojedla, popozerala vrcholčeky i užila
výhľady.. :D Ďakujem ešte raz za prekrásny pretek, plný
prekvapení, čarovného prostredia, úžasných ľudí a luxusných
zážitkov! :)
Moja
myseľ opäť skáče do hlbín príjemných spomienok a srdce tlkoce
ako divé pri pohľade na fotky jesenného ošatenia prírody na
Javorníkoch. Do skorého videnia i behania, J100!
Komentáre
Zverejnenie komentára