Transylvánia 100 Romania - 18. máj 2019

Transylvánia 100

Už sa niečo opäť začína – streda ráno. 15.05.2019. Kompletne zbalená sa len ťažko lúčim s Pištíkom a rodinou. Nastupujem do vlaku smer Ružomberok, odkiaľ odchádzam spoločne s Daliborom Dvorštiakom na preteky do Rumunska. Dalibor všetko vybavil, je to pán. :D Chvíle v RK som strávila pochôdzkou po 4 bankách a jednej zmenárni, no vo výmene EUR za LEI som nepochodila nikde. Fasa. :D Flixbus nám odchádza 10:55, no mešká 40minút. Tak si ešte počkáme. Nakoniec prichádza a spokojne si nastupujeme – ja s veľkou taškou plnou jedla, Dalibor s igelitkou obsahujúcu zhruba väčšiu večeru. Každý podľa predstáv.

Cesta ubieha vcelku rýchlo, šofér si to reže dosť zostra, dokonca aj predbieha v zákrutách. Počasie upršané, prechádzame okolo nehody, kde si kamión pohodlne ustlal bokom v priekope. BUDAPEŠŤ – naša prvá zastávka. Zorientujeme sa, ktorým smerom. Dalibor poznamená: „..asi tam, kde to lepšie vonia..“ :) Vláčime sa z batohmi okolo zámku s nadšením a prvým fotografovaním. Teda z okolo zámku je takmer okolo – nedá sa totiž celý obísť, tak udržujeme balans aj s taškami a batohmi na tenučkej rímse prechádzajúcej cez vodu. Námestie, poschodové autobusy so zmoknutými cestujúcimi, úzke alejové chodníčky v strede ciest. Prichádzame na železničnú stanicu. Tá sa z podchodu priamo napája na obchodné centrum. Dáme obed - večeru a nastupujeme po krátkom čakaní do vlaku smerujúceho do Brašova. Cesta v ležadlovom vozni potrvá sladkých 15 hodín. Paráda, ukladáme sa na spodné priečky. Celkom v pohode cestujúci. Kontrolu dokladov absolvujeme 2x. Pri druhej kontrole mi policajt zoberie OP a sníma ho cez čítačku. Prejde raz, ozve sa trojitý tón. Prejde 2, 3x. Nič. 4,5,6,7,8 – dvíha sa mi tep. 9 – nadvihujem obočie. 10 – napäté ticho v kupé, úškrn policajta. 11 – jeden tón - hurónsky smiech. :D Konečne! Zaspávam.

 

16.05.2019 - Ráno cca 07:00. Výhľady žiadne. Rúčka od dáždnika sa mi rozpadla v ruke. Skúšam ju opraviť gumičkou od batohu, no nedarí sa mi. Pán v našom kupé sa nado mnou zľutuje a podáva mi lepiaci štítok od autobusu – problém vyriešený, svätá improvizácia. :D

Vystupujeme v určený čas na stanici v BRAŠOVE – vyberáme prvé rumunské peniaze z bankomatu a opäť 2 až 3km pešo na autobusovú stanicu, odkiaľ sa dostávame do BRANU.

Po ďalších 2km sa úspešne ubytujeme v domčeku Casa Oana Loana v Moieciu. (Predtým sme vyšli kúsok nad ubytovaním postrašiť jednu babičku, či tam náhodou nebývame.) Našťastie nám majiteľ išiel oproti. Ubytovanie je príjemné aj s hojdacou lavičkou vonku - zhadzujeme batohy, ktoré sa nám ťarchou zarezávali do ramien. Po čase vyrážame do centra Branu. Počasie sa lepší, obedujeme, večeriame, spoznávame miestnu kultúru. Vymetáme miestne reštiky, bary, trhy. Po návrate z mesta zaľahnem do postele s tonovou perinou.

17.05.2019 – Plány? Dalibor si ide zabehať menší okruh nad ubytkom. Chvíľku bežím s ním, no nechce sa mi rozbiť úplne, tak sa naše cesty delia a ja sa kúsok vraciam. Zaujal ma biely kríž nad dedinkou. Stretávam pastierov a pozdravíme sa, blízky kontakt s pasúcim sa dobytkom. Aj s koňom. Ocitám sa pri kríži. Vychutnávam si výhľady a prevaľujúce sa oblaky. Vychutnám si ovocie, zapnem si mp3 a tanečná nálada je na svete. Tancujem a šialene si pospevujem. Totálne odreagovanie. :D 

Po nadšených excesoch sa vraciam na ubytovanie pripraviť si veci na registráciu. Okolo 14:00 vchádzame do športovej haly – trasa sa menila kvôli lavínovej situácii – 4 lavínový stupeň potvrdený organizátormi a horskou službou! Maximálne vyhladovaní sa presúvame do reštaurácie. Posledné úpravy bežeckej výstroje, telefonáty s našimi príbuznými a spať.

18.05.2019 – PRETEKY! Budíček o 05:00 – už sa obliekam do bežeckého, Dalibor ešte dospáva 20minút. Rýchlo sa pustím do vločiek s mliekom. Vyrážam trošku skôr ako Dalibor, že ma dobehne – OK. Cestou sa z uličiek pripájajú ďalší bežci. Asi každé 4 auto zatrúbi na pozdrav – je to tu bežné. V ruke nesiem banán a plechovku zeleného čaju s CO2. Prichádzame na štart, jednému z organizátorov podávam polozjedený banán a polovypitú plechovku s prosbou, aby mi ju odložili, pretože už fakt mám plný žalúdok. :D

Minúty doslova letia. Presúvam sa trošku dopredu, no nedarí sa mi a mením sa na sardinku v dave ľudí. 07:00 ŠTAAART! 

Prví bežci už trielia dopredu. Chvíľu trvá, kým sa rozbehne zvyšok. Trošku postláčaná z každej strany sa rozbehnem ľavým okrajom vpred. Majko ma obieha zo slovami: „tak ideme na to!“ :) Po krátkom čase ma obieha aj Dalibor. Snažím sa rozbehnúť aj s hudbou v ušiach. Nebeží sa mi pohodlne. Nepohodlie pokračuje aj pri miernych stúpaniach – cítim plný žalúdok, s tým mliekom vo vločkách som to trochu prehnala..ach, chyba začiatočníka. Však prvé preteky v tomto roku, navyše hneď v zahraničí. :D Po tiahlych stúpaniach bežíme do lesa strmšími úsekmi. Prvá občerstvovačka Ciubotea – údajne som druhá žena, ale o tom ani neviem. Kusnem do pomaranča a vyrážam do prudkého stúpania. Chvíľkami sa naháňam s jednou ženou predo mnou. V sedle zisťujem, že ona beží inú trasu. :D Sínusoidné hore dole kopčeky nás vypľúvajú z pásma lesa na rozsiahle lúky. Traverzujeme ich a ocitáme sa pred stúpaním do nebies..miniatúrne postavičky v zástupoch až na vrchol. Prvé úseky zo snehom precupkáme, potom to už ide pomalšie. Dvaja bežci predo mnou hádžu svojimi pokrikmi a pískaním ozvenu do monumentálnych brál, vyskytujúcich sa všade navôkol. Na pár úsekoch by sa zišli aj retiazkové mačky.

Vydriapem sa na hlavný hrebeň – BATRANA - dych vyrážajúca inverzia a okúzľujúce výhľady na tiahle pohoria Bucegi a okolia. O tomto som snívala už pár mesiacov. Síce som si predstavovala, že sa mi pôjde ľahšie, no malý objem nabehaných kilometrov mi dal hneď pocítiť krutú realitu. Mne to však nevadí. Neskôr sa dozvedám, že pár šťastlivcov tu malo fotku aj s medveďom. 

Odfúknem si a púšťam sa do zbehu. V domienke, že oslovujem Aďa Feika, poznamenám: „Po tom snehu sa celkom dobre beží, že?“ Bežec mi odpovedá: „Sorry?“ Aha, tak to nebol Aďo, ale zozadu tak vyzeral – rovnaké oblečenie. :D Zbehy sú krásne, traverzujúce cez potok a kopce, naberajú však na prudkom klesaní. Pár krát sa škriabnem o ihličnany, skočím topánkou do vody..spoločne s ostatnými bežcami vraciame jednu ženu späť na trasu. Pred nami sa objavuje rieka, prúd je celkom silný. Bez rozmýšľania do nej zapichnem paličky a skáčem oboma nohami do jej hlbín. Voda mi je po kolená, ale dá sa prejsť – ách, aké osvieženie. Ďalšia výkrmovňa – PESTERA - pijem horúci čaj a snažím sa dostať nejaké jedlo do seba. Raňajky sa však odmietajú posunúť tráviacim traktom čo i len o milimeter, tak sa cítim opäť ako veľryba. Gúľam sa dole asfaltovým úsekom. V ústrety beží pretekár – pýtam sa, či si zabudol paličky – že hej..:D Klesanie ukončí odbočka vľavo 80K/100K. Mäkučké lúčiny a pár úsekov cez blato a potôčky. Znovu bežec oproti? Nejaký problém? Nie, on je 50K. OMG! Ľudia sa tu často strácajú. :D

Začína byť horúco. Po zdolaní výšin sa ocitám na asfalte. Cítim sa ako na sahare – v diaľke vidím bežcov ako bodky – to hentade?! Však mi odumrú chodidlá. Tie bodky menia smer a pokračujú vpravo. 

Očakávam levy a antilopy. Nič. Org mi ukazuje smer a púšťam sa na štrkovo – trávnatý úsek. Beh a moje nohy zvádzajú nerovný súboj. Neposlúchajú a dolu kopcom sa trápim. Obieha ma jedna češka. Že ako to ide. No, akoby som to..čo na srdci, to na jazyku. Tak poviem na rovinu: Na Hovno! :D Zasmeje sa a mizne v trávnato kamennom klesaní. Iba si povzdychnem – tak dobre sa mi bežalo pred rokom. No zranenie mi už nedovolí vychutnávať si tie obľúbené agresívne a rýchle zbehy. 

Vybieham z lesa a z pasívnych myšlienok ma zobudí scenéria prostredia Bolboci – Lacul de Acumulare Bolboci. Niečo ako vodná nádrž Nová Bystrica. Po hrádzi pribehnem na občerstvovačku. Očami hľadám polievku. Nenájdem. Iba pizza so šampiňónmi, tak pár krát hryznem. Pomaranče s arašidmi. Uhorky so syrom. Volám Pištíkovi, že bohvieako sa mi nebeží. Avšak psychika je v pohode. Idem ďalej – zvážnicou opäť naberáme výšku. Potom pravý uhol a priamo hore cez les a popadané stromy. Pohľad mi zamieri na spadnuté slnečné okuliare v tráve. Zdvíham ich a nesiem na ďalšiu občerstvovačku. Z pásma lesa sa vynárame na lúky neskutočných rozmerov s pár chatrčami rozosiatymi po okolí. Tisícky fialových šafranov a čarovné, oku lahodiace prostredie. Bežím už v tielku, pár bežcov má na sebe šuštiaky a ja ich nedokážem pochopiť. Slnko naberá na intenzite, vzduch na „riedkosti“. :D Ďalšie stepi a savana. Fatamorgána, alebo veľkolepé štíty? Nádhera! Po trávnato - snehových pláňach doháňam jednu talianku. Asi polhodinu sa rozprávame plynulou angličtinou. Ani neviem, kde sa to vo mne berie. Asi tým vzduchom. :D Po sedle bežíme ešte chvíľu spoločne, no nasleduje prudký zbeh vľavo a tak si iba kývneme. Zbeh si opäť nemôžem vychutnať, ale usmievam sa. Cítim sa ako v oáze pokoja, harmónie a nadšenia. 

Kamenisté zbehy s prelínajúcimi potokmi vyústia na Bangaleasu. Prvý krát ochutnávam oreo koliesko s roztopenou čokoládou. Pýtam sa dobrovoľníčok, ako sa majú a horského záchranára, či boli nejaké zranenia – zatiaľ žiadne. Jeden z dobrovoľníkov si hádže so mnou selfie fotky – 3,4,5..:D Zdržím sa tu dobrých 15minút. Eufória mi srší žilami a v srdci je hotová extáza, šialená radosť z prežitých okamihov. Áno, som na preteku, ale dnes si to proste chcem vychutnať. Naša púť pokračuje bez 80tkárov. Oni naberajú kurz vpravo, my vľavo. Už sme na trase iba „100vkári“. Teda jedného zablúdenca stretávam ešte 2km od Bangaleasa. Uškrnie sa, netreba žiaden koment. Opäť prudkou zvážnicou vyusťujúcou do hrebeňového singláčika. Preskakujem drevenú ohradu. Vpravo pasúce sa kravy zo zvoncami. Naľavo svietivá zeleň, údolia, pahorky. Za mnou sa týči celý masív Bucegi. Úsmev nemizne a bežím si svojím tempom. Dokonalé pasáže ako z najkrajších horských obrázkov. Rumunsko, aké si čarovné! 

Zbehy do Moieciu de Sus na 53km striedajú prechody ohrád a lúk, pastvín. Rozkošné. Na občerstvovačke majú aj cestovinky, aj polievku (tú som si nevšimla), no dnes mi absolútne netrávi a jedlo naďalej stojí v žalúdku. Aspoň hodím pomaranč. Vyrážam. Všímam si zvyšky natráveného pomaranča na asfalte – fíha. O 10metrov ďalšie. A nakoniec vidím aj majiteľa natrávených zvyškov – priamo pred turistami idúcimi nám oproti hádže „tyčku“. Nevydržím a iba poznamenám OMG! :D To isté poviem aj o pár sekúnd, keď zbadám kopček predo mnou. Stúpame teda. Horce, prvosienky, dobytok v ceste. Nádherné kľukaté lesné chodníčky. Ide sa mi ťažko, pár krát zastavím, aby sa dych skorigoval. Bežím sama a stretávam kravu uprostred lesa. Zasmejem sa a vybiehavam na lúku. Božská atmosféra. Stretávam dvoch bežcov oddychujúcich na okraji lesa. Sadám na peň stromu a fotím. Opakované výbehy a zbehy. Dostávam sa na bod, kde máme po 3km check point, po modrej značke. Odtiaľ po žltom trojuholníku nekonečným stúpaním naspäť na hrebeň. Tu sa pridávam k bežcovi, s ktorým sa bavím po anglicky (bežali sme spolu až do cieľa a – bol to čech! :D ). Napojíme sa opať na Gauru a odtiaľ rovnakou trasou ako na začiatku postupujeme na prvú občerstvovačku. Osviežujúce mrholenie v slnkom zaliatych lesoch dodáva tomuto javu tajomnú auru. Kvapky dažďa mi zmývajú horúci pot. V sedle zbadáme bežca ležiaceho dolu tvárou. Pýtam sa, či je OK. Že áno, no ostáva i naďalej bez pohnutia v rastúcom daždi.

Fuu, ten zbeh sa mi zdá dlhší ako výbeh. Strašidelný silný hrom pretne horské ticho. Konečne! Ešte 5km do Branu! Odbáčame vľavo, 2 alebo 3km lesom a asfaltom. Na poliach sa spoločne s pár bežcami obzrieme. STOP! Musím zastaviť, toľká krása.. Vľavo zapadajúce slnko predierajúce sa oblakmi akoby cez okno a napravo a kúsok za nami dúhový oblúk v celej svojej nádhere, za ktorým je ožiarený celý horský masív Bucegi v slnečnom kúpeli. Magická čerešnička na torte?

Posledné zbehy okolo pastierov a miestnych, vynáram sa z lesa na asfalt – posledný úsek ide priamo cez bránu okolo hradu. S pribúdajúcim pokrikom naberám na rýchlosti a adrenalíne. Prebiehavam cieľovú rovinku.. :) Som šťastná, milión zážitkov mi víri hlavou. Šiesta žena zo 42žien, celkovo 51. miesto z 294 bežcov. Pár foto z bežeckými parťáčkami a vyrážam do mesta dať si poriadne cestoviny s lososom a pár čajov a minerálok. :D

 
Bolo v tom niečo viac. Niečo, čo sa nedá slovami opísať. Cítila som stoický pokoj i napriek nepohode, šialenú radosť, potrebu pomôcť druhým ľuďom na trati. Absolútne mi nevadilo, keď ma niekto obehol. Rumunská príroda mi vliala do duše nový pohľad na okolitý svet. Som jej za to vďačná. Rovnako vďačná som aj tým, ktorí ma povzbudzovali a podporovali – manželovi, mame, rodine, príbuzným, priateľom. Veľká vďaka patrí aj Slovak Ultra Trail a Running pro, bez ktorých by som neštartovala. Nevyšlo to úplne podľa mojich predstáv, ale na začiatok sezóny mi to bohate stačí. Transylvánia, patrí Ti veľká poklona, že si mi ponúkla možnosť čiastočne nahliadnuť do tvojich prírodných tajomstiev! LA REVEDERE! <3

Fotky: odo mňa, Dalibora a zo stránok transylvánie :)