PONITRIANSKA 100
(13.09. - 14.09.2019)
(105km, +3920m. - cez pohorie Vtáčnik a Tribeč)


                Je piatok trinásteho – Pištík má narodeniny a spoločne dnes cestujeme smer Handlová. Oslavovali sme štvrtok večer spoločne s rodinkou, tak si užívame hladký priebeh dňa. Cítim sa trošku nervózne, po trojtýždňovej pauze od behu s týždňovým užívaním antibiotík,  vysadených v utorok, mi myšlienky padajú do tmavých hlbín. Príčina: prechodená chrípka so zápalom priedušiek v práci, prepracovanosť a málo voľna..čo už, nejako bude, nie? :D
              Nálada stúpa, keď si konečne spoločne šteboceme v autobuse. Medzizastávka je v Prievidzi – čakáme na druhý autobus. Príde o pár minútiek neskôr – medzinárodná linka. Navigácia ho poobtáča na kruhovom objazde a po 2 minútach sme opäť na autobusovej stanici.. :D Šofér to však uhrá a vezieme sa druhýkrát už správnym smerom. Handlová – konečne nám dopne, kde sme – jasné, štart Ultrapunku! Rýchla registrácia, pozdravenie bežeckých priateľov a hajde do People restaurant na vegan pasta s luxusným dezertíkom a fantastickým čajom. 



Napapaná odchádzam do ZŠ na Morovianskej ulici. Telocvična je plná, tak volím chladnejšiu, no voľnejšiu miestnosť - spojovaciu chodbu. Rozložím si veci, Pištík mi pomasíruje chrbát a nohy, no už beží späť, pretože sa u nás akurát zhasína a treba pomáhať pri registrácii. Ešte s čelovkou doladím posledné úkony a spať. Prvé chrápanie mi pretína spánok. Dávam si slúchatká. Nič. Postupne sa v miestnosti ochladzuje – fasa. Budím sa každú polhodinu, nadránom na rozhovor o 05:00 – vypínam teda svoj budík o 05:40 a už nespím. Čo najrýchlejšie sa zbalím, zjem banán a kráčam na námestie.
              Príjemná atmosféra na štarte sa dá krájať. Minúty doslova letia a ostáva pár sekúnd. Posledná pusa, nádych, výdych a IDEMEEE! 

Prvé kilometre bežím so zmiešanými pocitmi, koľko dnes prebehnem a kde možno skončím. No po chorobe sa mi prekvapivo beží nad očakávania, a tak si túto „automatiku“ strážim. Vbiehame na lesné traily a zvážnice, závan vône lesa. Skúšam aj stav kaluží, konkrétne pravou nohou. Denisa ma obehne a vtipne poznamená: „Ako dobre, že si šla predo mnou..“ Rozosmeje ma to a s úškrnom bežím aj ďalšie kilometre. Tesne pod Veľkým Gričom ma púšťa Rišo – vraj je tu skôr na fotenie, nuž dobre. :D K1 – občerstvovačka s výhľadmi na kamenisté zrázy Bieleho kameňa. Pár mlsaní a pokračujem. Mimovoľne hladím hebučké chuchvalce vysokej trávy. Slnko prekukáva cez koruny stromov a svoje paprsky vnára do našich tvárí. Vcelku rýchlo sa ocitáme po sínusoidných výbehoch a zbehoch cez Orlí Kameň na Jarabej skale. Pištík ma tu už očakáva - pusa, cvaknutie kontrolnej karty, rôzne šmaky a opäť frčím. Rišo sa zastaví na čúr pauze – letmo odkričím, že sa nedívam. Poznamená, že ani on nie..:D :D To sú hlášky na týchto stovkách – I love it!

               Beh cez Tri chotáre, Kanie studne a Malú Homôlku je čarokrásny a rozprávkový. Podobné lesné cestičky ako na Javorníckej stovke, no tu sú stráášne dlhé. Majú rýchly flow. Les končí a stúpame na Vtáčnik – z vrcholového kríža sa púšťame strmhlav dole – po modrej – what?! Bežím naspäť spýtať sa jedného pána na vrchole, či to fakt nadol išli všetci. Že áno. Zapínam si GPS – sme správne, ale čo tá modrá? Po cca 100m je na strome aj červená TZ. Mača hneď panikári. :D
              Cez Rúbaný vrch sa dostávame do Veľkého poľa – zbeh do centra dediny. Peťko Knížat mi robí pacera na pár metrov, zastavujúc autá, aby som bezpečne prešla do kŕmelca (38km). Vysmiate tváre Radka, Majka a ostatných úžasných dobrovoľníkov mi zdvíhajú náladu. A jedlo – polievka, melóny, pomaranče, keksy, mg tabletky, chia seeds nápoj – z môjho tela sa stáva miešačka a ledva sa "gúľam" paradoxne späť nahor. Všimnem si na budove nápis Veselé Vianoce a usmejem sa. S Peťkom si odkývame a „tmochľem“ sa ďalej. Tajná kontrola nás očakáva za prvým briežkom. Rozľahlé lúky, lahodným oblúkom zbiehame až na asfalt. Nie, opäť tvrdý podklad. Pasúce sa kone za ohradou mi toto utrpenie zmierňujú. Opäť vchádzame do lesa – asfalt v kombinácii s lesnými chodníčkami. OMG! Nohy dostávajú poriadnu nakladačku. Že Krížne cesty – trefný názov. 



              Po vykúpení s asfaltových pazúrov vidím pred sebou dvoch bežcov. Jeden sa zohýba, preskakuje istý úsek a mizne v zákrute. Druhého v bielom tričku zachytím pohľadom medzi stromami – nasadí šialené tempo, preletí spadnuté stromy a upaľuje bleskovou rýchlosťou, miznúc takisto v zákrute. Pomyslím si iba, že kvalitné tempo, no príliš zavčasu, či? Vysvetlenie príde, akonáhle obchádzam spadnutý strom sprava a počujem hlučný bzukot sršňov – tri krúžia okolo mňa, jeden mi sadne na ruku, no nechajú ma na pokoji – však aj ja ich. :D V osade Brezov štál tak luxusne zakopnem, až sa takmer predbehnem. :D Cez Levašovský štál idem zo zotrvačnosti, mierne rozbitá z terénov. Doklusávam do centra – Jedľové Kostoľany - 53,5km. Tu sa dozvedám, že pár sršních štípancov schytala väčšina (do hlavy, ruky, zadku..). Naši zdravoťáci – záchranári Martin robia zabezpečovačku – aké milé stretnutie a pozdravujem! :) Cestoviny sú bombastické, čapujem si kofolu, vodu, tankujem stratené palivo. Vrúcna vďaka, moji milí dobrovoľníci, bez Vás by to nebolo ono, doslovne! 




            V hlúčiku bežím smerom na Skýcov. Paťko Hrotek nás obieha – iba zo srandy poznamenám, že to netreba prehánať. :D Slnko praží a pýta si svoju daň. Začína mi dochádzať voda v camelbacku (moja chyba). Obzerám potoky, no ohŕňam nosom – dajaké kalné. Povzdychnem si, cucám posledných 150ml po cca 20ml dúškoch, ako na púšti. Našťastie ďalšia kontrola je neďaleko a Belo ma víta s úsmevom. Hádžem do seba pohár radlera zriedeného s vodou, druhý i tretí. Štvrtý pohár si vychutnávam posediačky. Tričko mám presolené na totálku. Až po niekoľkých minútach si všimnem, že je tam aj občerstvenie. No počiatočné nadšenie rýchlo nahradí absolútne nechutenstvo. Organizmus odmieta akúkoľvek potravu, tak sa radšej vydám, trošku neochotne, v ústrety Krásnemu a Bukovinskému vrchu do Rakytovského sedla. 

           Skupinku 5 bežcov nie a nie dobehnúť. Zrazu sa tu rozozvučí niekoľko vtákov v korunách stromov – nádherné tóny sprevádzajú každý môj krok. 69Km – Rakyta. Opäť mi nič nechutí – len pár hltov vody. Ani si nesadám. Cítim, že čerstvo po chorobe je to brutálny záber. V stúpaní na Javorový vrch už ideme viacerí. Stromové preliezačky a kľukaté singláčiky. Ideálne aj na bicykel. V zbiehaní vidíme popadané ploty. Popri nich sa tiahne členkolámačská pasca – po vbehnutí do vysokých tráv sú pri ich koreňoch vrastené aj spomínané „popadané ohrady“ - akoby ste prechádzali cez rozbité drevené parkety zarastené trávou. Chvalabohu, daný úsek je bez zranení a pokračujeme nekonečnom na Medvedí vrch. Už v trojici sa ťaháme na Malý Tribeč – hlcem konopnú tyčinku a užívam si krásne trávnaté stepi. Na Veľkom Tribeči krátke odfúknutie a downhill strmo dole. Jedného parťáka vraciame na správnu cestu, aby nedopadol zle v tých Tribečských lesoch.. :D 
           Niektorí bežci tu dostávajú krídla a letia nadol závratnou rýchlosťou. Hľadám tie Redbully na stromoch, no neúspešne. Na križovatke ciest (Babova dolina) si uvedomím, že som iba v polke zbehu. V hĺbke duše už očakávam Jedliny (84km). Dočkám sa ich hodne neskoro, už slušno – neslušne nahnevaná. Prvé slovo vyletí namiesto pozdravu: Sk.....ý Tribeč. :D Ospravedlňujem sa, no už mi šlo „odstreliť dekel“. Hádžem do seba jedlo, vodu a pomaly kluskám na Remitáž. Dlhších 6km som ešte nebežala. :D Na tejto občerstvovačke majú výbornú polievku. Sadám si z pohľadom do prázdna. Chvíľkový „oddych“ a zombie štýl lúčno - lesným porastom na Žirany. 

            Bežím vo dvojici s Jožkom – po vynorení z lesných chodníčkov sa nám otvorí výhľad na Žibricu. Vpravo zapadajúce slnko s červeným zore dotvára komornú atmosféru. Tiahly rovinatý úsek bežím cez zuby. Po moste nasleduje dlhýýýýýýý asfalt. NIE....chrčím a zomieram túžbou kráčať.. moje modlitby sú vyslyšané kúsok pred lesom. So zavýjaním prejdem do kroku. Gumenné nohy odmietajú službu – ani sa im nečudujem. Nasadzujeme čelovky a chvíľku kráčame. Šero sa mení v tmu, rubínové zore zaniká a my odbáčame prudko vľavo – v ústrety strmému stúpaniu. Po dlhom očakávaní sme na Žibrici a prudko zbiehame, vľavo sa mysticky vynára obrovský mesiac s jemný červeným nádychom, zahaľujúc sa do prevaľujúcich sa oblakov. Chýba tu už iba zavýjanie vlkov. Beh cez Trojchotár bol o podliezaní a preliezaní konárov.
          Chytáme druhý dych, strojové tempo a dobiehame bežcov. Vysnívaný Zobor! Skvelá občerstvovačka, vysvietený vysielač i Nitra ako na dlani. Adrenalín stúpa a brázdime chodník nadol. Asfaltka a strmý padák ulicami až do centra. 
Cestou stretávame Pištíka s Peťom, ešte idú doznačiť trasu. Míňame kruhový objazd a v smere šípky vbiehame do parku. Endorfíny sršia a vidíme školskú bránu. Vbiehame s nadšením, spoločne ruka v ruke na znak úcty a spoločného podržania sa na trase. Cieľ (105km). Radko nám s úsmevom podáva ruku a ja som momentálne najšťastnejší človek na zemi. Nádherné a rýchle, drsné a malebné. Myšlienky smerujú k rodine a najbližším. 











                Cítim nádherný pokoj a užívam si pocity. Obrovské ďakujem patrí hlavne Radkovi Harachovi a všetkým dobrovoľníkom – také hostiny na trati, atmosféra a harmonické zosúladenie a zorganizovanie vecí do dokonalosti vie vyčariť málokto! Práve na týchto akciách vznikajú neoceniteľné priateľstvá, prekonávajú sa osobné limity, prežíva sa raj s ľuďmi s podobne trafenou krvnou skupinou... Klobúk dole, palec hore a Veľká poklona! Ďakujem všetkým, ktorí mi pomohli na trati aj tým, ktorí na mňa mysleli počas pretekov! Ste úžasní a vážim si to. A všeobecne ďakujem, že som zdravá a každým novým (neprebehnutým) pretekom môžem po kúskoch ochutnávať klenoty slovenských hôr. Takže, ako hovorí Pištík - Pekný zvyšok života! :) :) :) 
2. miesto ženy, 36. v poradí celkovo, čas 14h20min. 

         S pokorou som použila Fotky od: Adrián, Riško, Pištík, P100 a spol.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

MALOFATRANSKÝ EXTRÉM 180km, +10 000m.

Transylvánia 100 Romania - 18. máj 2019