Čarovné lezenie cez Dračí hrebeň
Je 22. júl 2020 – 03:40 - ranný
budík do Tatier. Po krátkej ceste bicyklom na stanicu nasadáme s
Pištíkom na rýchlik a v Štrbe prestupujeme na autobus (náhrada
zubačky) smer Štrbské pleso. Konečne sme sa dočkali a spoločne
kráčame v ústrety tatranskému lezeniu.
V nástupovom žľabe na Zlomiskovú
vežu sa istíme, do očí sa mi párkrát zaleskne zlastistá sľuda
na kamienkoch. Stredový prah preliezame a pokračujeme platňami s
dobrými stupmi na vrchol. Hmla s miernym vetríkom sa cez nás
prevaľujú v nepravidelných intervaloch a hrajú akúsi schovávačku
s okolitými štítmi. Hmla pokladá svoju bielosivú perinu do
štrbín, pilierov a zárezov štítov, vietor ich hladí i zároveň
čerí vytvorené šľahačkové vankúšiky a posúva ich piruetami
cez skalné vrcholce. Slnko ich kontroluje a občas mrkne na nás
lúčom cez ich „slabé miesta“.Vďaka týmto javom sa nám
naskytá okúzľujúce divadlo. Prehodíme pár slov, no väčšinou
mlčíme. Užívame si prítomnosť a nasávame poskytnuté impulzy.
Cítim sa ako telefón na nabíjačke.. :D
Na vrchole Zlomiskovej veže sa nám
ukáže Dračí hrebeň v celej svojej nádhere. Trávy vystriedali
skalné pasáže s bieložltými lišajníkmi, miestami obsypané
trsmi pestrofarebných kvetín, niekedy obklopené v machovom
závitku. Modrá obloha sa strieda s totálnym mliekom, no iba na pár
chvíľ. Leziem za Pištíkom, istíme sa a súčasne postupujeme na
lane. Na prvý pohľad sa zdá, že hrebeň je rozlomený, nestabilný,
no skala je celkom kompaktná, pevná, pár lokrov, ale držia.
Perfektné! Začínajú vzdušné úseky na obe strany, platničky a
preliezky zľava i sprava. Vyskúšam pár jógových polôh pri
prekonávaní skalnej telocvične a pokračujem. Tie žiarivožlté kvety v sedielkach i
zakvitnuté skalničky v rodinkách - flóra tatier dodáva tomu
korunku magickosti... :)
Modré lano spája dvoch ľudí na
hrebeni. Emócie sršia a vnímame každé dotykové spojenie so
skalou. V pohľadoch si povieme tisícky slov. Vznášame sa. Pocity,
okamihy, zážitky v lone Tatier...
Pištík ma v zložitejších úsekoch
priisťuje, zakladá friendy i čoky, obhadzuje slučky okolo
skalných zubov. Sem tam si to skúšam aj ja. Sme šťastní a
užívame si to. Po jednom dúšku Dzama rumu a vypití Mana drinku
preliezame cez skalné okno. Zopár exponovaných, vzdušných úsekov
i obliezačiek a postupujeme na Malú Dračiu hlavu.
Ach, v jednom úseku
si neviem rady asi 5 minút. :D Ide o obrovské skalné balvany
prevalené cez seba. Po ďalších jógových prvkoch a takmer
vykonaní šnúry sa ľavou nohou odťahujem a pravú musím
natiahnuť pod seba a dole. Podo mnou diera 2 – 3 metre. Ostávam
roztiahnutá všetkými štyrmi končatinami na 3 kameňoch a chytám
kŕč, striedam nohy tam a späť.. :D Na 17 pokus sa nadýchnem,
ľavá ruka v štrbine, pravá kdesi za krajom. Ľavá noha sa
odtláča a pravú vrhnem s pazvukom na oblý stup. Týmto pohybom tvrdšie dopadám ľavým lícom na kamennú platňu, ľavý rám
slnečných okuliarov spraví niečo ako „škvvvrrrrc“. Prežili. Tvárou
vpred by som asi urobila duckface naopak. :D Narovnám sa v polohe
vitruviánskeho muža (pozícia muža v kruhu - kresba Leonarda da
Vinci) a prešmochtám sa napravo. Dočasný koniec strečingových
fáz. Dostávame sa k istiacemu štandu a po pár metroch cez zubatý
hrebienok prichádzame k zlaňovaniu.
Krásna scenéria popradského
plesa, dokonalý súlad oblohy so štítmi, skalami, kosodrevinou.
Idem prvá aj so založeným prúsikom. Kolienko v podpornej ortéze
drží obstojne. Minúty, hodiny doslova letia, my však nevnímame
čas, v týchto momentoch máme k nemu úplne ľahostajný postoj.
V
sedielku vyrážame sprava, podliezame vežičky. Strmými trávnato
– skalnatými pasážami a hladkou trojkovou platňou sa dostávame
opäť na hrebeň. Oproti nám, na Ošarpancoch sa vystriedalo pár
lezeckých dvojok.
Vystriedame sa s Pištíkom vo vedúcej
pozícii a už sme v sedle pred Veľkou Dračou hlavou. Posledný výlez
na exponovaný hrebeň a zlaňovanie. Trošku mi ujde psychika a
spomeniem si na mamu v dobrom :D.. Zase hrebeň s vežičkou? Konečne
posledné zlaňovanie, teda aspoň ja si myslím. Ani za toho pána
si neviem normálne uviazať prúsik. Na 5x mi s ním pomáha Pištík.
Hovorí mi, že na koncoch uzlov sú laná... :D What? Snáď opačne
nie? :D Smejeme sa. Doteraz všetko v pohode. Bolo ešte jedno
zlaňovanie, štvrté. Bála som sa totiž, že nám lano nevydá.. :D
Spýtam sa Pištíka, či mu mám
pomôcť s lanom. Ževraj zvláda. Zostupujem teda na poslednom úseku do
dračieho sedla. Juchúú! Pištík sa ocitá pri mne. Podáme si
ruky, objímeme sa a dáme pusu. Otvárame batoh. Slávnostne vyberám
napečený domáci ríbezľový merinque koláč a ťapku s Dzama
rumom. Voláme našim, že sme v poriadku. Otvárame zelený čaj,
energetické Matéčko od Manaroots a slastne si vychutnávame takéto
gurmánske pôžitky. Tyčinka od Marvy (mandľa s vanilkou) mizne vo
mne bez toho, aby som vedela o jej chuti (inak je fantastická).
Megahlady. :D Prvotná energia z jedla cez nás iba preletí. Posledný pohľad na týčiaci sa štít nad nami a zároveň očami i slovami venované
poďakovanie s pokorou a úctou. Žiadne zdolanie hory. K horám
treba cítiť rešpekt a bez hanby skloniť svoju hlávku na znak
dôstojnej vďaky, za to, čo nám ponúkla a neustále ponúka.
Hrebeň sa nám pri zostupe ukázal v celej svojej nádhere a o pár
minút sa ocitol v šate z tmavosivej hmly. Eufória nenechá na seba
dlho čakať a krátime si chvíle zostupu veselým džavotaním. Pár
úsekov snehových polí, ukazujeme si na okolité štíty.
Húsenicové obláčikové výpary hmly prenikajú dolinou. Padá tma
a cestou stretávame ešte jednu partiu. Po prejdení mostíka cez
potok sa objavíme pri drevenej soche Panny Márie, pri plese. Osvetlená svitom
čelovky, za ňou čiernočierna tma a sýtozelená kosodrevina - vyžaruje magickú atmosféru. Vchádzame do chaty na Popradskom
plese, dávame puding a štrúdľu s bohatou makovou plnkou, mňááám.
:) Po zistení spojov sa bez váhania rozhodneme, že prenocujeme a ráno vyrazíme
späť domov. Za taký výkon si predsa telo zaslúži potrebnú regeneráciu. :)
Ďakujeme Vám vrúcne, Tatričky!!! :)
Komentáre
Zverejnenie komentára