Malofatranských 35km

 Prečo MF 33? A nie 50tku , stovku? 

    Áno, dosť častá otázka dnes na mňa. Ľudia z ultra už dlhšie o mne nevedeli. Tak spíšem pár riadkov na ozrejmenie posledných mesiacov. 

    Začalo to minulým rokom. :) Podarilo sa mi plánovane otehotnieť a veľmi sme sa tešili na vysnívané bábätko. Graviditu som si užívala, na záchranke som robila do marca (aj tak som sa nakazila Covidom), preto som už ďalej neriskovala a išla na PN. V októbri sa narodila malá Dianka - Božie dieťa. Pôrod sám o sebe bol taký, že..ehm. Čo som mala v pôrodnom pláne, aby nerobili, tak som dostala úplný opak. Takže toľko k tomu. Navyše prechladnutá, s 3 infúziami ATB, oxytocínom, atď. V nemocnici sme boli 8 dní, za ten čas som spala 4 hodiny dokopy. Prvé 2 týždňe som bola na ňu úplne sama. A doteraz som s ňou 5 dní sama cez týždeň do 17:00 - 18:00. Víkend s Pištíkom a mama príde občas na 2 hodinky. To je celé. 

    Čo sa týka kondície. Po tehotenstve a pôrode bola samozrejme na bode mrazu. Postupne som šla na bicykel, beh iba raz za mesiac na menej ako hodinu. Dia je veľmi naviazané dieťa citovo. Posledné 2 mesiace som začala behávať ráno o 06:00 2x do týždňa, ale iba roviny a iba na necelú hodinu (50minút). Asi 3 -4x od pôrodu som bola behať kopec (Poludňový Grúň, Rozsutec, 2x Dubeň). Preto som na tom dosť zle z behom. Chýbajú mi tréningy v kopcoch a na rovine to nedoženiem. Ale materstvo rozhodne neľutujem, je to najkrajšie obdobie v mojom živote. :)

Tak MF33

    Na tento pretek som sa zaregistrovala začiatkom roka. Tréningy moc nevychádzali, pretože dieťa bolo maličké a malo svoje potreby. A ako matke mi to nedalo: odísť len tak niekde a zabudnúť? Nie. Ako sa blížil termín pretekov, tak aj Dianke sa začal horšiť spánok, objavili sa 3 zúbky a zosilnila separačná úzkosť. Úplný predpretekový ideál. Nevyspaté noci mi moc nepridali do stavu radosti. Prišiel piatok, prezentácia a domov uspať dieťa. 

   Budík o 04:00. O 04:45 ma berie Braňo. O 06:00 štart. 2x ma prehnalo po veľmi dlhej dobe. Vidno, že nie som vo svojej koži. Odštartované z Terchovej centra. Bežím prvé metre - celkom fajn. O 2 km, celkom nah*vno. Stúpame do sedla Príslop. Cítim, že by som aj malými krôčkami zabehla, ale radšej rýchlo kráčam. Ostatní tiež. Baraniarky, Žitné sa ešte dá. Kraviarske je už také kadejaké. Po zelenej zbiehame do Starej doliny. Jeden pretekár hodí krásný pád na mostíku, obstojné. Je v poriadku, beží ďalej. Ja tiež. V zbehu cítim bakerove cysty pod kolenom. No, už ste mi chýbali. 

    Na kontrolnej stanici si dávam šťavnatý melón a pomaranč. Mmmm. Ešte v 1/3 stúpania z Vrátnej, Výťahu do Snilovského sedla cítim silu. A potom akoby mnou niekto sekol. Nohy z olova, neviem chytiť ten správny dych. Sauna vo vzduchu. Čo sa deje? Slúchatká som zrušila ešte na začiatku. Ok, skúšam sa naprogramovať na vlastné pretekové tempo a na svoj mód. Nefunguje. Dokelu. Obiehávajú ma bežci. Jednoducho po dlhej dobe nevládzem. Je to možné u bežkyne, ktorá bežala 180km? Áno, je a je to normálne. Aj ja som len človek a nie vždy mám svoj deň. Popod lano už cítim tepy v karotídach a ide mi ich odstreliť každým krokom vpred. Musím zastať 2x. No 3x. Toto nie je to moje staré ja, ale nejaká popôrodná bezduchá mátoha snažiaca sa dobehnuť rok a pol dozadu. :(

    Som smutná a frustrovaná sama zo seba. Navonok sa snažím vyzerať v pohode, ale vnútro kričí, prečo som sa vôbec prihlásila. Vedieť, na čom som? Čo teraz dokážem, keď 3/4 roka spím prerušovaným spánkom a cítim únavu na každom rohu? Nechcem od môjho tela moc v tomto období? 

    Áno, vedieť, na čom som, bola správna odpoveď. Aby som sa vedela odpichnúť od toho, čo momentálne dokážem a nedokážem. 

    Na chatu pod Chlebom idem cez zuby. Dávam polievku. PMS alias svoje dni. To mi dnes ešte chýbalo. Od pôrodu sú nastavené ako švajčiarske hodiny. Mrchy - sakrálna oblasť a hypogastrium v ohni. Po chate mi na hrebeni už nechutí jesť. Vôbec. Cítim nauzeu. Myšlienkami som pri Panadole Femina, ale nakoniec si nedám. Chyba. :D Snažím sa rozbehnúť už 5x a stále nič. Kríza, ktorú som mala popod lanom, stále neprešla. Tak aspoň fotím prírodu. Myslím na Diu a chcem byť s ňou. 

   

     Na Veľkom Kriváni ďalšia kontrola. Vietor, hmla, ktorá sa postupne rozplýva. To prírodné čaro mi aspoň kúsok dodáva kvapky energie. Najhoršie, že ani dole kopcom mi to už nejde. Je mi normálne do plaču. To sa budem trápiť takto do cieľa? Myšlienky zaháňam, ale zožiera ma to. Čo som chcela od tréningových hodín na rovine. Fatra mi to dala pekne "vyžrať". A tak mi treba.

    Pekelník des, Malý Kriváň ešte väčší des. Nádhera, môžem ísť domov kanálmi. Aspoň tá dychberúca pestrofarebná flóra mi hladí utrápenú dušu. Na Bielych skalách sa mi zasekne noha pri zliezaní a takmer chytám kŕč. Už by mi dnes nevadili ani búrky či krupobitie. :D 

    Suchý a zbeh do sedla. Nohy rôsol, neviem ich ovládať. Šľachy neboli pripravené po tak dlhej dobe. Rovnako i na beh z Magury. Čistým utrpením do cieľa. 

    Prechádzam cieľovou rovinkou a zbadám našich. Už ma nič iné nezaujíma. Hodím paličky na zem a beriem si KONEČNE Dianku do náručia. Dávam jej finisherskú medailu na krk. Výhrknú mi slzy. Nielen ona je naviazaná, to puto je vzájomné. Áno, bolo to skoro na preteky z môjho pohľadu. Nedokážem na ňu prestať myslieť. Dnes má meniny a bola 1x od pôrodu na 7 hodín bezo mňa.. 

    Takže dnes to bolo pre mňa z hľadiska pretekov celé zle. Trápila som sa, ale fakt celú trasu a myšlienkami som bola niekde inde. Ale som veľmi rada, že som mohla stretnúť tú priateľskú komunitu ľudí a ocitnúť sa medzi Vami na tých pár chvíľ. 

    Nech Vám to dobre behá. Ja tento rok už nebudem v pretekovom móde, iba vlastnom udržiavacom. Pá ❤