Štiavnický Ultrapunk 2023

Štiavnický Ultrapunk (21.10.2023)

            Piatok poobede. Cestujem s Pištíkom a Diankou smer Banská Štiavnica. Rozhodnutie na poslednú chvíľu kvôli menším zdravotným problémom. Ale som veľmi, veľmi vďačná za pozvanie. Cesta je dlhá, Didi 2x vrhá prúd jedla do najhlbších útrob autosedačky. Fuu, na 1x vracanie v aute celkom s prehľadom zvládla. Posledné kilometre v hmle a daždi na ubytovanie v UV apartmánoch, priamo v centre mesta. Po dlhom čase večer dávame pizzu v pizzerii s detským kútikom. Pištík berie nosič a Dia zaspáva v nočných uličkách mesta. Ja na striedačku, po vybalení vecí, idem taktiež obzrieť zákutia štiavnického života. Smer Art Café - Ultra dianie, energia srší. Rada by som sa zdržala, no únava vyhráva a tak si dávam iba čapovaný hroznový nápoj a hajde spať. Vonku je živo aj cestou späť, krátko pred jedenástou. 

            Sobotné ránko. Typické zhony. Camelback, raňajky, kompresné podkolienky, čelovka, detské ponožky.. Pištíkovi sa zázrakom podarilo dať GPX cez mapy.cz do mobilu. Hvala! (Nefunguje mi to ani cez Garmin a Suunto hodinky). Úzkymi uličkami z čadičových kociek prichádzame na štart. A vo mne okamžite vzbĺkol oheň eufórie. Ultráááááááááči. Pár minút, dcérkino objatie, Pištíkova pusa a už letíme. 

      

            Bežíme ešte pred ranným svitaním, v tajomnom sivom záveji. Usmievam sa, ide sa mi celkom dobre, deriem sa dopredu aj kvôli tomu, že to tu nepoznám. :D Nálada stúpa. Kľukaté chodníčky lahodia srdiečku, ktoré Ultra neochutnalo už 2 roky. Míňame tajch Klinger, Paradajs, Tanád aj s pestrofarebnosťou turistických značiek i jesenného ošatenia. Miesta ako Stonehenge. Pár bežcov vraciam na trať. Spomenula som si na bránu na obrázku, inštrukcie šéfa. :D

            S dĺžkou ubehnutých kilometrov sa mení poradie aj počet bežcov. Atmosféra úžasná. Ako keď ste na tréningu. Ani ranný dážď nám nezmyje šťastné tváre. Bežíme po lúke v skupinke ako vypustené divé kone. Prvých 15km po nádherných singláčikoch, posypaných popadaným lístím a ihličím. Na občerstvovačke šťavnaté pomaranče a absolútne dokonalý čoko brownies. Sŕkam čajík a s úsmevom ďalej. Bežíme v trojici - Braňo, Ja a Janči. Rovnaké tempo, bez slovka prebiehame dedinkou. :)

Kopanice a Havránkova Lúka, koniec červenej. Zbeh do Hodruše - Hámrov po modrej. Práve tu nás obehnú asi 3 bežci. Braňo sa namotá a zmizne s nimi. Janči postupne tiež zrýchľuje. Ešte si pomyslím, že však občerstvovačka za necelých 20 minút. Dívam sa dopredu a zrazu akosi zakopnem. Do toho podvrtnutie s malým lupnutím. Dopadám na pravú nohu, trošku mi stŕpne. S každým ďalším dopadom to tŕpnutie sa postupne rozteká do priestorov lýtka. Asi pohoda, nevšímam si to. Však človek sa takto tisíc krát potkne a spraví piruetu. Iba to trošku inak bolí. Ale bežecký adrenalín je silnejší. Trošku spomalím a dobieham na 22km. Trubičky, chlebíčky, hroznový cukor, Mg tablety hádžem do seba a ideme v ústrety tiahlemu stúpaniu na Kerling. Od kaplnky akosi spomalím, neviem prečo. Ale nechám telo oddýchnuť, predsalen malo dlhú dobu bez behu. Vykráčam a opäť pobehnem. Dlhooooo po modrej cez Hadovú smer Červená studňa. Omg, mám takú krízu, že mám chuť skončiť už tu. Našťastie polievka, jahody v náleve a čipsy zaženú také myšlienky. 

            Vyrážam v ústrety ďalšiemu dobrodružstvu. Obehne ma Majka. Barborskou cestou cez Bartkov Majer a Breziny. Spomaľujem čoraz viac. Ešte neviem posúdiť, kvôli čomu. Vychutnávam si ticho a pokojne pasúce sa kravy. Sadám na peň a poriadne sa napijem. Vychádzam z lesa, uprostred lúky sa objaví hrad Marcus. A tam to začne. Pichanie v priehlavku. Každým kilometrom a zlým dopadom čoraz častejšie. A tu už ma dobehne aj Lenka a ďalší 2 bežci. Že či v pohode. V rámci možností. Zrovna kamenistý terén. Prechádzam už trvale do kroku a je to ešte horšie. Priehon, Chrústov. Dobieha ma Rišo s poznámkou, že takéto obete má rád a bulvár a médiá bažia po fotkách. Cvak. No, díky. Hrdinka. Že však to dokráčam. A už sa ocitám sama v Janovskom sedle. Časť po zelenej k Pustému hradu by som si najradšej vymazala z pamäte. Frustrácia, pokus o beh. Od hradu so zaťatými zubami dole zvážnicou. 

            Dokráčam do Sklených Teplíc s neutrálnym pohľadom, skôr nepríčetným. Dám si colu a sadnem na schody. Vyzujem topánku a už čakám, či noha opuchne. Na dotyk celkom v pohode. Aj chôdza naboso celkom ok, prekvapivo. No občas také pichnutie a tlaková bolesť niekde hlboko. Sama seba presviedčam, že asi nič. Nezdá sa mi to. Pištíkovi som už volala. Je blízko. Necítim sa vôbec na pokračovanie. Končím. Chvíľku ležím na lavičke a čakám. Nemá to význam. Pohľad mi ujde smerom na kúpele. Tam by mi bolo sveta žiť, možno. 

 

            Ešte chvíľkové posedenie s Peťom a Tinou, umývam si nohy v umývadle a už cestujeme späť do Banskej Štiavnice. Nemocnica tu nemá RTG a vrátnik je ako z hororu. 2 minúty od ubytka. Nieeee. Tak zas späť smer Žiar nad Hronom.   

        1 ambulancia, 15 ľudí. Po obehaní pohotovosti už len piati. Pištík píše, nech jedného v čakárni pošlem na WC, kým sa dá a druhého nech pošlem do stánku s párkami (samozrejme žiadny) :D. Vtípky. 

        Som na rade, RTG a vyšetrenie. Doktor: Ako ste tu? Ja: Autom, prečo? Doktor: Vyzerá, že máte zlomeninu v priehlavku. What?! Ja, že iba natiahnutá šľacha. Ani sa nestihnem spamätať a už mám sadru na nohe. A rovno aj barle s fraxíkom. Cestou späť na ubytko nás majiteľka skoro nespoznala. A mohol to byť krásny večer v Art Café s ultra priateľmi. Ach, nuž čo, život napísal, tak sa musím prispôsobiť aj takejto novej skúsenosti. I napriek tomu to bol dokonalý víkend s úžasnými ľuďmi a zážitkami, po ktorých som bažila už niekoľko týždňov. 

            Veľké Ďakujem, Štiavnické vrchy, za tú chvíľkovú slobodu na 52 kilometroch. :)

            ❤Lucia